Menia Explores The World

How it feels to be back

2009-12-15T15:00:00.000-08:00

NEMOZEM TOMU UVERIT!

PRave som sem napisala tu najdeep reflection, stylom akym ju uz v zivote nenapisem, a zmazalo sa mi to omylom!!! :'(((((((((((((((((

NEVERIM!!!!

Monthly reflections

2009-12-14T06:30:00.002-08:00

REFLECTION – hneď po príchode tam
- Uff!!! Neviem načo som sem šla. It did not feel right to go. Ale beriem to ako povinnosť „otestovať“ náš produkt, všetci niekam šli a ja nechcem akoby zaostávať
- Cítim sa sama, osamelá a odkázaná len sama na seba, a nechcem túto skúsenosť žiť sama. Vyhovovalo by mi ísť s kiekým ako Janči, Nina a pod.
- Nikomu neroumiem, neviem čo som sa neučila tú blbú španielčinu doma
- Je mi strašne smutno, chýba mi Jančik a doba návratu sa mi zdá strašne ale strašne ďaleko
- Neviem ako to tu vydržím, nenávidím sa za to že som sem šla, mala som vštko čo som v živote chcela a nechápem že som sa rozhodla opustiť to. Lenže keď to rozhodnutie padlo tak dávno.
- Cítim sa ako malé decko, chcem ísť k mame revať.
- Máme len studenú vodu – chce sa mi plakať a nadávať v jednom keď sa mám ísť sprchovať!
- Deti v škole sú hrozné, nič im nerozumiem, a sú strašne nedisciplinované – netuším ako to zvládnem a asi mi pri nich odídu hlasivky. Aspoň sa vrátim skorej domov!
- Motivujem sa svojimi cieľmi – umelo, ale pomáha to! Chcela som vedieť po španielsky, tak do toho!

REFLECTION – po 1. mesiaci
- tak, už ma nerozhodí nejaký ten švábik či obrovský motýľ veľký ako dlaň
- sprchujem sa v studenej vode
- veľa športujem – pravidelne cvičím
- som sama a som silná – to, čo tu niekedy prežívam, je na mňa veľa, a keď si jeden deň myslím že viac už nezvládnem, na 2. deň idem ďalej. Nevzdávam sa!
- Rozumiem po španielsky, ale nehovorím nič, haha
- Vstávam o 5:00 ráno a spať sa snažím chodiť do 10:00 večer
- Nerada chodím do práce a nemám to tam rada
- Chodím na hlasové terapie
- Počet kamarátov: 3 ks (Juan David, Luis, Sepu)
- Pravidelne kecám s frajerom a rodinou
- Často píšem blog
- Snažím sa efektívne a užitočne tráviť svoj voľný čas
- Dala som sa na „adrenalínové“ športy :-D
- Nebaví ma aiesecárčiť, divné :-D

REFLECTION – po 2. mesiaci
- Chýbajú mi ozajstní priatelia, ľudský dotyk
- Jem veľa sladkostí, bojím sa že priberiem :-P
- Snažím sa veľa cestovať tuto v okolí – kde sa dá
- Stále píšem blog
- Stále mi veľmi chýba Jano
- Ešte stále neviem riadne tancovať ťú blbú salsu ani nič iné, vlastne vôbec nikam nechodím pařit či tancovať ani nič podobné
- Mám svoje rutiny
- Zvykám si – „doma“ sa už cítim doma
- Mám nových kamošov (konfery, Bogota)
- Teším sa na leto ak príde Janči
- Nemám ani šajnu čo sa deje doma a vo svete lebo vôbec nečítam správy
- Pred prácou sa cítim ako pred skúškou u Novotného
- Stále neviem čo ma to tu má naučiť a čo chcem potom

REFLECTION – po 3.mesiaci
- Hovorím po španielsky s kolegami, domácou a pod. síce s chybami a len v prítomnom čase, ale hovorím (snažím sa mrknuť do knihy pre samoukov 1-2 krát do týždňa)
- Už si veci vybavujem sama (napr. bus terminál), zavolám si keď niekam potrebujem, nie som tak závislá ako predtým
- Mám kamarátov, ktorým viac dôverujem (Juan David, Pei, Teresa – tie mám fakt rada a budú mi chýbať), mám aj úplne nový network ľudí než z AIESEC – tanečníci, capoeiristi
- Mám veľmi stabilné rutiny – vstanem hneď keď mi zazvoní budík o 5:00, každý deň športujem bez toho aby som nad tým premýšľala a cítim sa zle keď pár dní nejdem do posilky, nebehám a pod.
- Konečne som začala aj trošku viac pařit a chodiť von (víkendy s babami, na pivko, večere u Maya) a zmierujem sa so 6 hodinovým spánkom
- Občas zhliadnem správy a sem-tam pokecám s Hartoš, ale neostáva mi veľa času na starých kamošov
- S Jančim kecám takmer každý deň, stále mám pocit, že si vždy máme čo povedať a veľmi ho ľúbim a veľmi sa naňho teším (chýba mi ľudský dotyk a objatie, ale už nie tak, že mi pritom zviera srdce ako predtým)
- Občas mi prebleskne hlavou, či by bola moja prax iná, kebyže som nezadaná, a v čom by bola iná. Ale neľutujem. Vždy, keď si dám všetko na „vážky“, a pozriem sa na dlhodobú perspektívu, viem, že to čo mám vo svojom vzťahu, je cennejšie než „sloboda“ či čokoľvek
- Začala som tancovať a našla v tom veľa radosti a stále tu skúšam niečo nové a plním si rôzne sny ešte z detstva
- Ešte stále rozmýšľam štýlom „bože, ešte vydržať XY mesiacov“ resp. „už len toľko chýba“, „ako ten čas beží pomaly“
- Už necítim nenávisť k práci, skorej začínam akceptovať všetko ako to je, ale ešte stále sa tam neteším. Snažím sa nachádzať nové stratégie na deti a nové zaujímavé aktivity, ale robím to len preto, že vždy „I am striving for excellence“ a z pocitu zodpovednosti – nie je to že by som cítila extra naplnenie a stotožnenie sa s inštitúciou – potrebujem viac slobody, nezávislosti a zodpovednosti
- Som vďačná aj za negatívne pôsobiace skúsenosti, už tak nebojujem, zmierujem sa...

REFLECTION – po 4. mesiaci
- Stále píšem blog, ale už sa mi nechce toľko fotiť a tak, veci mi prídu normálne – svet okolo mňa a tak, takže načo fotiť, ... :-D
- Dosť veľa času trávim robením veci do práce – snažím sa zlepšovať hodiny, vymýšľam rôzne aktivity a tým pádom mi neostáva čas na aktívne učenie sa španielčiny. Mám pocit že v tomto som sa nikam nepohla.
- Stále mám stabilné rutiny – športujem každý jeden deň, ale neskoro chodím spať – viac času totiž trávim von a s ľuďmi, a tak mi neostáva čas na všetky priority. Resp. obetujem spánok :-P
- Pri ľuďoch mám pocit, že ich už „poznám“, a že sú to „starí známi“ a môžem byť pred nimi sama sebou. S Teresou sme si veľmi blízke, takisto sa začínam viac kamarátiť s Marinom a capoeiristami vôbec.
- Mám pocit že to tu poznám a obecne som „zvyknutá“
- Už mi toľko nechýba domov, a len sťažka si viem predstaviť iný život než mám tu – začínam byť plne šťastná a spokojná
- Cítim že som unavená, a že potrebujem „vypnúť“ z práce – potrebujem dovolenku a strašne. Príde Janči, tak sa veľmi teším že zase vyjdem zo stereotypu a že sa zase stane súčasťou môjho života. Na druhú stranu je to trochu zvláštne – akoby sem nepatril. A to nie je dobre, hoci je to prirodzené. Je veľmi dobre, že príde. Potrebujem ho vidieť a cítiť, lebo mi príde strašne ďaleko všetko to čo bolo... Patríme k sebe...
- Konečne pozerám aj nejaké filmy
- Mám pocit, že som sa stihla o sebe už dosť naučiť, aj kvôli problémom v práci

REFLECTION – po 5. mesiaci
- Tento mesiac bol o poslednom a riadne stresovom vypätí a potom hlavne o oddychu, cestovaní, priateľoch ďalšom spoznávaní Kolumbie – cestovateľské ciele a ambície splnené po 3 týždňoch voľna :-D
- Zmizli rutiny tým že sme cestovali – nepísala som blog, prestala som pravidelne športovať a telo mi to dalo vedieť – pribrala som a mám z toho fest nervy
- So španielčinou som tiež celý čas nepohla, knihu som ani neotvorila, ale dohovorím sa
- Nemám šajnu čo sa deje vo svete, zasa nečítam správy a strácam kontakt so starými priateľmi – nestíham žiť oba životy
- Chce sa mi chodiť von, a pařit a vôbec ale vôbec sa mi nechce ísť späť do práce
- Prišiel ma pozrieť Janči – je to ten najúžasnejší boyfriend pod slnkom! Najprv to bolo ale zvláštne zvykať si „zžiť sa“ s iným človekom po tom, čo som tu len sama a na nikom nezávisím a každú sekundu si robím čo len ja chcem. Prekvapilo ma, že som sa necítila tak romanticky, ako som si to predstavovala a ako som chcela aby to bolo. Neviem prečo. Potom sa to ale vylepšilo a zase som si istá! Je to človek s ktorým chcem stráviť život.
- Cítim že sa potrebujem znovu nakopnúť a začať premýšľať čo ďalej – jednak ešte tu – nejaká tá zmena v postoji (k učeniu(sa?)) a pripravovať sa na život potom čo mi to tu skončí, pretože myšlienka na to ma privádza do šialenstva – ešte stále vôbec neviem čo chcem
- Mala by som začať viac byť s aiesecármi a robiť niečo pre nich, aby som sa dostala do „svojich“ vecí!!!
- A odišla mi naj kamoška – je to strašné – akoby začínať odznovu :(

REFLECTION – po 6. mesiaci
- Začínam to tu milovať obecne – svoj zabehaný život a tak – začínam mať strach ako to bude bolieť keď budem musieť odísť – neviem si predstaviť svoj život potom a nemám predstavu o tom, čo vlastne chcem ďalej robiť
- Vôbec netrávim čas s aiesecármi – celý čas som s chalanmi capoeiristami – pripadajú mi viac „kolumbijskí“ resp. reprezentujú momentálne viac moju náladu
- Do knihy španielčiny furt moc nepichnem, ale hovorím už relatívne plynule, keď počúvam dennodenné konverzácie, ani si neuvedomujem že je to v inom jazyku – rozumiem s ľahkosťou aj „periférne“, dá sa všetko – filmy, knihy, ...
- Do roboty už nevstávam s „ťažkým“ žalúdkom, je mi fajn medzi kolegami, som taký miestny šašo pre nich a je mi fajn v tej roli
- Odpadáva moja „cetovateľská motivácia“ – preferujem byť s ľuďmi než poznávať nové miesta
- Pravidelne skajpujem s rodinou, Jančim, Teresou
- Stále cvičím – mám to už v krvi ako rutinu
- Keď niekto odchádza, veľmi často si predstavujem svoj odchod a zviera mi pritom srdce
- Občas sa prichytím pri premýšľaní o tom, aké by to bolo ostať tu a filozofujem o tom, ako si má človek vlastne zariadiť život. Akoby svet po tomto tu vôbec neexistoval – vymizli mi predstavy o tom ako sa žije tam doma
- Mám ale stále pocit že nerastiem, že mojej hlave sa nedáva zabrať ako za starých čias v AIESEC, ale nedokážem to nejak urobiť svojou prioritou – nie a nie nájsť čas na AIESECárske a Leadership veci a tak. Dokonca ma to obťažuje, proste chcem žiť – každý jeden moment na plno, bezstarostne, mladá, ako Pipi Dlhá Pančucha! :-D

REFLECTION – po 7. mesiaci
- Cítim sa tu straše dobre – ako doma. Mám pocit, že tu mám „paralelnú realitu“ a už premýšľam štýlom „bože, už len tak máličko času ostáva“ :-(
- Hovorím viacmenej plynule po španielsky – prečítala som prvú knihu, automaticky odpovedám po španielsky a niekedy prekladám zo španielčiny do angličtiny a do slovenčiny, pretože mi to už myslí v ich jazyku
- Stále kecávam s našimi – cítim že sú „kamaráti“ a po takej dlhej dobe cítim niekedy, že by som ich už fakt chcela vidieť naživo a objať.
- Skypujem s pár vernými kamošmi z domu
- Konečne som po tej blbej dovolenke schudla na svoju pôvodnú váhu, stále športujem a baví ma to, fakt ma chytila tá capoeira a cítim že som sa v nej hodne zlepšila
- Začala sa mi dokonca páčiť kolumbijská hudba, haha, doteraz obhajkyňa rocku a popu, šla som na koncert ich speváka. Keď tancujem, vravia mi, že som rodená Colombiana a aj sa tak cítim. :-D
- Veľa pařím a kamarátim sa prevažne s chalanmi, nemám tu blízku kamarátku po tom čo odišla Teresa
- Cítim sa dosť nezávislá a radšj robím veci sama
- Veľa času trávim sjedným blízkym človekom, ktorý mi na určitú dobu pomotal hlavu natoľko, že som stratila víziu toho, čo dlhodobo chcem – oslabilo to môj vzťah s Johnym – uplynulý mesiac som s ním takmer vôbec nekecala a cítila som sa úplne disconnectnutá. Je to stále ťažšie a ťažšie, do života tu padám stále viac a viac, a z dvoch paralelných realít táto silnie. Neviem čo s tým. Ale už sa to lepší po tom čo sme sa porozprávali. Musím sa viac snažiť žiť všetko s ním, ale je to ťažké. Nechápem to.
- Zistila som, že v jednej veci som sa stále nezmenila/nepoučila – nie som dobrá v rozhodovaní a v sebadisciplíne – dávam prednosť „žitiu v momente“ pred tým čo je „správne“. Nepáči sa mi to, lebo to môže mať veľmi zlé následky, na druhú stranu – som to „ja“ v svojej čistej forme a tak neviem čo s tým... :-S v tomto sa ešte o sebe musím veľa učiť
- Život tu ma úplne pohltil – som tu šťastná, plná energie, mám návyky, ktoré sa mi páčia – proste ŽIJEM! I am alive!!! :-D
- Nerozhodí ma, keď mi platia neskoro a týždeň nemám čo jesť – predtým by som asi umrela z toho pocitu, a teraz to proste beriem ako normálne
- Milujem deti v škole – cítim k nim toľko lásky

REFLECTION – po 8. mesiaci
- Je mi fajn – som už „ustálená“, nič ma neprekvapí a mám pocit, že všetko poznám už natoľko že sa až nudím občas – niežeby som na to mala čas, skôr tak, že neviem čo takého zrábať cez víkend – neviem sa rozhodnúť lebo všetko je také „normálne“
- Mám ustálenú partiu ľudí s ktorými trávim väčšinu času a aktivít – Marino, Luis, Sepu, Sobrino, Mari, Jessica, Sandra, Jaime, Mayo, atd.
- Tento krát som mala viackrát pocit, že „nech už som doma“ – chcela som sa zasmiať so sestrami, s našimi, dať všetko do poriadku s Janom a pod.
- Čas už letí brutálne rýchlo – mám pocit, že moja španielčina sa už dlho neposunula, hoci takmer vôbec nehovorím s nikým anglicky, prirodzene odpovedám španielsky aj aiesecárom s dobrou AJ čo na mňa vždy po AJ hovoria
- Začínam browsovať job offers doma v ČR a ku môjmu prekvapeniu sa mi pár z nich aj pozdáva
- Máličko trénujeme capoeiru a chýba mi to, posilka ma dosť nudí, ale neriešim či sa mi chce ísť alebo nie, stále tam chodím
- Obecne sa dobre cítim sama, zistila som, že ma baví nezávislosť ak mám všetky potrebné „kotvy“ v živote – robiť si čo chcem kedy chcem. Keby niet mojich detí v škole, myslím si, že som stále menej a menej na ľudí – nerada sa zoznamujem s novými a nie som k nim milá pokiaľ nie som fakt v nálade. S deťmi sa ale fakt vyblbnem, cítim ich lásku a zbožňujem sa s nimi objímať.
- Už teraz si začínam predstavovať aké ťažké to bude vrátiť sa domov a aké pocity budem zažívať zo spätného culture shocku
- Som strašne zmätená ohľadne svojich citov – mám pocit, ako kebz som žila 2 životy – chcela by som „dávať“ tu, lebo to znamená žiť tu všetko naplno, ale zároveň nemôžem a ani to nedokážem kvôli záväzku doma, a mám strach, čo to práve v budúcnosti s mojím záväzkom urobí. :(
- Moje city sa menia ako na húsenkovej dráhe a tým pádom sa neviem rozhodnúť čo s tým a bráni mi to byť plne šťastná. Je to začarovaný kruh. Keď tu nebudem žiť naplno, ohrozí to môj vzťah, lebo to budem vnímať ako dôvod prečo nemôžem žiť naplno. Budem tu žiť naplno, a tiež to ohrozí môj vzťah. Takže je to vlasne všetko v koncoch. :-( Lenže keďže je v koncoch môj vzťah, som z toho nešťastná, taktiež tu nemôžem žiť naplno. Veľmi zaujímavé. Aspoň sa posnažím robiť všetky možné aktivity, keď už nič iné. Keď sa už potom doma všetko zrúti, nech sm šťastná aspoň tu tých pár posledných týždňov... Nech to všetko nevyjde nadarmo...

REFLECTION – po 9. mesiaci
- Je to drsné. O chvíľu odchádzam. A cítim, že je toho ešte toľko čo som chcela stihnúť vidieť, urobiť, podniknúť...
- Tento mesiac bol o práci a lúčení sa s deťmi, ku ktorým cítim len „pure love“ aj keď zo mňa vysali veľa nervov a energie, hehe. Už som nemala toľko trpezlivosti koľko na začiatku s nimi... Ale zbožňovali ma napriek všetkému. Proste cítili moju lásku a tak mi ju opätovávali bez ohľadu na nezhody čo sme medzitým mali...
- Konečne som sa „napojila“ aj na aiesecárov – robila som s nimi/pre nich veľa vecí – a konečne som sa „dostala“ znovu do tých svojich oblastí, rečnila som pred 200 ľuďmi znovu a cítila sa pri tom „doma“ – začínajú mi tieto veci až pálčivo chýbať – Leadership, facilitovanie, strategické premýšľanie a pod.
- Strávila som super čas s capoeiristami – bol to the best weekend ever ako sme sa bavili
- Pri pomyslení na odchod necítim NIČ – absolútne si to moja myseľ ani srdce neuvedomuje že mám ísť preč – zvláštne...
- Bude mi strašne chýbať španielčina – fakt vidím ako som sa zlepšila, BAVÍ ma ňou hovoriť
- Trénujem teraz capoeiru individuálne
- Začínam sa kamarátiť s novou trainee z Brazílie, a tak mi sadne, že mi je ľúto že mi neostáva veľa času s ňou
- Desím sa toho, čo sa bude vo mne odohrávať doma...

My internship goal-setting

2009-12-14T06:14:00.000-08:00

??? Ako si predstavujem, že budem tráviť čas v danom období na praxi ?
• Chodím do práce a pripravujem sa na hodiny
• Pomáham miestnym AIESECárom (tréningy, prezentácie a pod.) s mierou!!!
• Účastním sa reception aktivít a konferencií príležitostne
• Cestujem do ďalších miest + iných krajín (ak budget dá)
• Spoznávam nových ľudí – s miestnymi chodím trebárs na ich chaty, výlety
• Aktívne sa pravidelne učím španielčinu
• Pravidelne skypujem s Jančíkom a rodinou a kamošmi z domova
• Udržujem sa v dobrej fyzickej kondícii (capoeira? tanec? beh? gym?)
• Chodím von s ľuďmi či spolubývajúcimi – zatancovať si apod.
• Čítam správy z ČR a zo Slovenska
• Píšem blog a denník, aktívne plánujem a premýšľam čo ďalej

AKO TO BOLO:
- tak toto hooodne vyšlo tento odhad. Zo začiatku nie, ale potom všetko do bodky. :-)

??? Čo sa tam chcem NAUČIŤ ?
• Spanish Language
• Latin-american dances
• Facts from history & culture of Colombia & South America
• Sthg. New about myself – anything (SURPRISE)
• How to teach English language to a group of complete beginners

AKO TO BOLO:
- hovorím po španielsky plynule, viacmenej bez chýb. Jeden ďalší rok, a bolo by to ako moja angličtina...
- hovoria mi, že keď tancujem, tak aj lepšie než colombianas :-)
- mohla som viac čítať o faktoch krajiny, viem len tak veci zo života a z rozprávania, ale to sa ešte dá dohnať ;-)
- na to aká som bola stratená, že čo s tými deťmi, tak si myslím, že som sa v tomto feeest veľa naučila - že čo s nimi, ako na deti a pod.
- o sebe som zistila určite veľmi veľa, z toho ale asi spravím samostatný príspevok

??? Ktoré konkrétne dovednosti tam chcem získať alebo si rozvinúť ? Prečo tie ?
• Samostatnosť – dokázať si poradiť s náročnými situáciami sama a bez sťažovania si, keď sa niečo stane, hľadať spôsob ako s tým naložiť a nie sa hneď rozrevať a volať rodine alebo Janovi
• Riešenie problémov – to samé – proste rýchlo nachádzať riešenia namiesto lamentovania aké je niečo hrozné
• Resistance (odolnosť) – studená voda, som sama a stane sa veľa vecí čo ma môžu zlomiť, ale ja sa nesmiem dať a musím vydržať aj „utrpenie“
• Goal orientation (orientácia na cieľ) + hľadanie spôsobov ako na to, ísť stále za tým, že chcem niečo s tými deťmi dosiahnuť a na pamäti mať záverečný stav a to je to že majú určitú úroveň angličtiny
• Persistance (vytrvalosť) – súvisí s orientáciou na cieľ – stále za tým ísť, nikdy sa nevzdávať a nedať sa pokoriť tým že to nejde hneď
• Kreativita – súvisí s hľadaním stále nových spôsobov ako tie deti zaujať, aké aktivity s nimi robiť, skúšať čo funguje a čo nie a čo ma k cieľu dostane najlepšie a najrýchlejšie
• Patience (trpezlivosť) – pretože s deťmi to bude ťažké, nebudú poslúchať, budú kričať, nebudú ma rešpektovať, budú napredovať pomaly, obecne možno tam aj iné veci ako rôzne vybavovačky, pôjdu pomaly a budem musieť veľa čakať a chcem sa to naučiť bez vybuchovania a v pokoji, neničiť si tým zbytočne nervy
• Ako pracovať s deťmi a ako ich vychovávať, čo sa mi môže zísť v budúcnosti buď v profesionálnej oblasti alebo len tak keď budem mať vlastnú rodinu
• Všetky tie vlastnosti si chcem rozvinúť aj preto, lebo nie sú práve mojou silnou stránkou a aj keď človek má pracovať najmä na rozvoji svojich predností, tak toto je určitá osobná výzva – skúška, nie robenie vysnenej práce a vyslovene nejdem za niečím konkrétnym čo mi to má dať, ale vezmem ako dar čokoľvek čo mi to dá a ukáže

AKO TO BOLO:
- myslím že hej, nechce sa mi to viac komentovať

??? Ktoré nové vedomosti chcem nabrať, obnoviť si, či prehĺbiť ? Prečo tie ?
• Ako učiť deti – tipy a triky
• Z geografie – keď budem cestovať

AKO TO BOLO:
- rozhodne JO

??? Čo chcem za toto obdobie ZAŽIŤ/OKÚSIŤ ?
• Traveling to new countries & experience a new culture generally
• Žiť sama na vlastnú päsť v cudzej krajine – personal challenge as such of being on my own entire year
• Niečo adrenalínové čo by som za normálnych okolností asi nerobila – maybe paragliding? alebo jazdenie na koni
• Vidieť nejaké indiánske pamiatky

AKO TO BOLO:
- bolo to drsné zo začiatku, ale zvládla som to
- a fakt som robila rafting, jazdila na koni, paragliding, všetko možné
- na juh do Popayanu a do San Agustín som nakoniec nešla, takže indiánske pamiatky asi niekedy nabudúce

??? Čo chcem DOSIAHNUŤ ?
• Keep my relationship alive
• Teach a bunch of kids English language (purposeful)
• Self-independence – able to arrange everything, live with myself only
• Get by with money

AKO TO BOLO:
- naučiť deti angličtinu som naučila, sama som si so všetkým poradila, s prachmi som vyšla, a vzťah je nenávratne v prdeli :(

??? Aké krajiny/miesta by som chcela navštíviť pokiaľ to bude možné ?
• Colombia – Cartagena, Medellin, Bogota, Barranquilla, coffee zone, national parks (Chicamocha, etc.)
• Venezuela – with roomies for example?
• Peru – with Tina if possible? (not likely)
• Maybe Panama or countries nearby
• Argentina – visit Tina if possible? (not likely)
• Chile – with Tina if possible? (not likely)

AKO TO BOLO:
- tak na iné krajiny naozaj nevydalo, ale Kolumbiu som pocestovala riadne!!! :-)

??? Čo od toho roku resp. od tej praxe vlastne čakám ?
• Neviem – že ma zocelí, že tu „vyrastiem“ a stanem sa konečne dospelou osobou ktorá je schopná a nebojí sa čeliť ozajstnému životu ktorého sa doteraz obáva
• Že si uvedomím čo chcem a čo nechcem v živote robiť, že vo mne dozrejú určité idey čo potom keď sa vrátim
• Že sa utvrdím rôznych osobných „pravdách“ o sebe (napr. čo je pre mňa skutočne dôležité a aká vlastne som, a čo je mojím životným poslaním, ...)

AKO TO BOLO:
- no, neviem... Som strachopud - stále sa bojím dospelého života, neviem prečo sa mi tak nepáči - tu je jasné prečo moja najobľúbenejšia kniha z detstva bola Pipi Dlhá Pančucha
- ale tým, že som tam mala vypnutý môj koncepčne rozmýšľajúci mozog, mi takýto typ práce chýba a tak teraz niečo také hľadám, mám chuť sa niečo nové učiť znovu
- a o sebe som myslím veľa zistila, ale ako vravím, o tom potom

??? Ako by mala moja prax vyzerať ideálne ? Čo je na tom to najdôležitejšie ?
• Ideálne by som sa mala tešiť na detičky a na každý nový deň v práci – že čo ich idem naučiť, radovať sa z ich pomalých pokrokov a úspechov
• Budem mať dosť peňazí na solídny život – nebudem sa musieť moc obmedzovať a môžem jesť normálnu zdravú stravu, občas si vyjsť von s kamarátmi a ešte mi ostane aj cestovanie
• Ideálne ma sem príde niekto známy (a prachatý) pozrieť a môžeme cestovať napríklad spolu
• Bude mi dobre a budem spokojná, budem mať čas na seba, ale aj na kamarátov doma, plus aj tunajších
• Najdôležitejšie je, že nebudem ľutovať nič a budem si len tak žiť každý moment

AKO TO BOLO:
- vyšlo z toho v konečnom dôsledku skoro všetko. Detičky som nakoniec milovala, s peniazmi som vyšla úplne v pohode, nešetrila som, zašla som si občas na manikúru, pedikúru, haha, proste toto tu bolo úplne super
- prišiel ma pozrieť Jančík a cestovali sme veľa
- jediné čo nemám doriešené, je to s tou ľútosťou. Pracujem na tom, ako to brať. Myslím, že ten rok bol jeden z najúžasnejších v živote, ale prišla som vlastnou chybou o lásku svojho života a to je pre mňa momentálne veľká tragédia, ktorá zastiera úžasnosť tej skúsenosti. Ale všetkému ako vždy pomôže len čas...

??? Aké najhoršie veci sa mi môžu prihodiť ? Prečo sú pre mňa zlé ? Čo spravím ak sa to naozaj stane ?
• Odíde mi hlas – nebudem môcť učiť a budem nenávidieť svoju robotu za to že mi berie zdravie a tým pádom si to nebudem užívať, práve naopak. Ak sa to stane, budem musieť vyhľadať doktorov, veľa za to zaplatiť, ale snažiť sa podstúpiť akúkoľvek terapiu, v najhoršom možno zmeniť prácu ak to dlhodobo nezaberie.
• Bude tam nejaký príšerný hmyz – mám z toho fóbiu a môže to zanechať na mne vážne psychické následky a spôsobiť že svoju prax budem nenávidieť a budem sa chcieť okamžite vrátiť domov -> budem si musieť nakúpiť kadejaké repelenty, spreje a čo aj viem čo

AKO TO BOLO:
- nooo, tak hlas aj odchádzal a problémy boli veľké, aj hlasové terapie, ale nakoniec vlastne ani neviem ako, sa to nejak vylepšilo - možno pomohla tá španielčina a že som potom držala deti viac nakrátko a vedela ako na ne než na začiatku, alebo aj vlhkosť vzduchu, neviem... ale zvládlo sa...
- nooo, hmyz bol, ale našťastie k môjmu prekvapeniu, som tam ani raz nenarazila na veľkého pavúka, viac k šťastiu nepotrebujem!!! :-D Na asi 3-4 cm šváby som si zvykla docela ľahko, neviem. Tam to bol hmyz žijúci normálne ako u nás pavúky, proste aj v čistých domácnostiach naň narazíte, ale Luis ho vždy zašlapol a bolo! :-D Zle sa mi zvykalo na obrovské čierne motýle veľké ako dlaň lietajúce mi po triede, ale pak to šlo aj bez záchvatov strachu a straty dýchania, postupne sa to zmenilo na odháňanie učiteľskou knihou.. :-D

??? Čoho sa najviac bojím a aké sú moje najväčšie obavy ? Ako sa im môžem postaviť zoči-voči ?
• Že budem zbabelá a že si nezvyknem a že budem chcieť ísť odísť skorej. (budem sa motivovať že prečo to vlastne robím a že musím byť silná)
• Že tam bude nejaký odporný hmyz. (Buy Raid!)
• Že budem mať problémy s jedlom.

AKO TO BOLO:
- no, aj tomu tak bolo na začiatku že som si myslela že to nedám (najmä s tou neslobodou v práci), ale človek si zvykne aj na šibenicu a za moje vyššie ciele to stálo
- s jedlom žiadne problémy, žiadne hnačky, aktiviu som si jedla každé ráno (viva la globalizacion :-D) a pohodka

??? Na čo sa najviac teším ?
• Na to že konečne začnem niečo robiť a nie len sedieť doma na zadku.
• Na tú novotu – všetkého čo idem zažívať.

AKO TO BOLO:
- bolo to super!

??? Kto môže byť mojím vzorom čo sa týka toho ako si poradil v zahraničí ? Prečo ? Ako môžem byť čo najviac ako on/ona ?
• Nina – vziať si k srdcu všetky jej rady. Snažiť sa veľa cestovať po danej krajine a spoznať čo sa dá.
• Evča – brať to že no a čo že som v inej krajine – a co jako? :-P mať svoj vlastný čas a pokoj, ale aj hľadať extra aktivity.

AKO TO BOLO:
- pomohlo! :-D

??? Aké chyby sám sebe dovolím urobiť a aké si nemienim tolerovať ? Prečo ?
• Neviem...

AKO TO BOLO:
- no, toto keby som si bola lepšie stanovila, tak by som možno neurobila tie chyby, ktoré som urobila

??? Čo chcem aby bolo na mne iné keď sa vrátim ? Ako ináč sa budem chovať k ľuďom okolo mňa, k svojmu okoliu ? Prečo ? Ako tam na tom budem pracovať ?
• Chcem byť milšia k svojej rodine a viac im pomáhať – budem si ich vážiť lebo som musela stráviť toľko času bez nich.
• Neviem... neviem čo viac... že by viac „take it easy“ approach?

AKO TO JE TERAZ:
- ťažko povedať zatiaľ... čo sa toho "take it easy" týka, tak som vlastne na ulici, nemám poriadne prachy ani na jedlo, mám za sebou najťažší rozchod v živote, bolí ma srdce a nevidím v ničom zmysel, ale idem ďalej... Neodmietam pomoc od kamarátov, nie som "hrdá", proste takáto je moja situácia a musím urobiť všetko pre to, aby som sa z nej vysekala...

??? Čo chcem na sebe najviac zmeniť a ako mi v tom môže pomôcť prax ?
• Chcem viac vedieť čo chcem, čo si vážim a kto som. Musím viac reflektovať.
• A ďalej vlastnosti popísané vyššie – chcem byť dospelejšia a samostatnejšia, trpezlivejšia a chcem si vedieť sama poradiť, riešiť problémy a nerobiť z komára somára.

AKO TO BOLO:
- toto tu teraz cítim strašne silno. Že sa potrebujem znovu "definovať"... NALDS sama pre seba cez Vianoce to istí

??? Ako chcem aby ma vnímali domáci ľudia – kolegovia, zahraniční, priatelia tam ?
• Ako človeka čo je odborníkom na vzdelávanie a je veľmi dobrý v práci s deťmi, človeka čo sa snaží a je milý k ostatným, ale ktorý sa nenechá zneužívať. Ktorý plní svoje sľuby a je zodpovedný.

AKO TO BOLO:
- myslím, že mi "závideli" niektorí to, ako veľmi ma mali deti v škole radi, a keď už som hovorila po španielsky, tak sme mali šancu lepšie sa navzájom spoznať... Bola som pre nich šašo a aktivista, na meetingoch vždycky nejaké hovadiny, bola som vždy sama sebou, povedala čo si myslím, a dokonca aj moja šéfka ma vo veľa veciach obdivovala (ak sa jej teda v tom dalo veriť). Svoju prácu som si robila ako vždy najlepšie ako som vedela!

Aká je Meňa po návrate z praxe:

Meňa je pokojná a bez stresu čo sa týka peňazí, má premyslené čo budú jej ďalšie kroky... Je šťastná za to, čo má za sebou, ale aj z toho že sa v bezpečí vrátila domov na Vianoce, kde ju čaká jej rodina a priateľ... Tým má čo rozprávať – má kopu zážitkov, srší z nej radosť a energia pustiť sa do niečoho nového. Je dospelá v zmysle že sa dokáže postarať sama o seba a vie, čo je pre ňu dôležité.
Chýba jej síce Kolumbia a priatelia odtiaľ, ale dokáže to využiť na čerpanie energie a radosti zo života namiesto utápania sa v smútku nad odchodom. Čerpá z toho, čo jej táto skúsenosť dala.
Je akčnejšia ako keď odchádzala lebo už nie je spomalená neistotou. Je obohatená o skill rýchlejšieho riešenia problémov na mieste, proakčnosťou, rozhodnejšia a rýchlejšia. Chce si užiť každú minútu, do ničoho sa nemusí premáhať...
A vie po španielsky + super tancovať! :-D

AKO TO JE:
No, a sme doma! Čítam toto tu dokola, a neverím, že tomu nakoniec tak nie je... Mrzí ma to. Pokojná nie som, prachy nemám žiadne, zážitky mám ale energia zo mňa nesrší, priateľ ma doma nečaká. Všetko je úplne naopak pre moju vlastnú blbosť. Možno to však raz nebudem vnímať ako blbosť. Tomu vždy pomôže len čas. Rozhodla som sa byť true to myself a tým stratiť niečo čo som chcela. Keby som sa bola rozhodla "klamať" - samú seba a môjho najbližšieho človeka, síce by som ho "mala" - mala by som život, ktorý som po návrate chcela... Ale láska nie je o vlastnení, aj keď to ešte veľa krát tak cítim... V smútku nad odchodom sa síce neutápam, ale nad príchodom hej... Rozhodne však BUDEM čerpať z toho, čo mi táto skúsenosť dala. Po španielsky viem, tancovať tiež. Rozhodnejšia a rýchlejšia nie som. Či proakčnejšia, to uvidíme... CHCE TO VŠETKO ČAS, KTORÝ UKÁŽE...

My monthly reflections...

2009-12-14T06:10:00.000-08:00

Mala som take predsavzatie z praxe, ktore som aj dodrzala k mojmu prekvapeniu...

Pred zacatim som si urobila akoze drsny goal-setting se vsim vsudy a potom som si vlasne robila kazdy mesiac review a reflections... V podstate - taky ten dennik o tom co sa so mnou deje vnutri a ako napredujem...
Na zaciatku som to aj sharovala, potom sa tento blog zvrtol na to, co robim, nie ako sa pri tom citim a pod.

Rozhodla som sa, ze to s vami tuna posharujem, mozno aby ste si vedeli predstavit cestu jedneho cloveka za 10 mesiacov... a ak to aspon niekomu z vas nieco da, budem rada... Hlavne sa z toho poucte!

Moj odchod

2009-12-01T18:07:00.000-08:00

Tak pri citani tohto postu by som asi pocuvala tuto pesnicku:

Den "D" nadisiel a ja som si veselo zasla o siedmej rano na manikuru a na pedikuru - symbolicky - myslim ze dobru dobu si to doma nebudem moct dovolit...
Pak som si symbolicky vzala posledny krat taxik do Megamallu (nakup. centrum) a symbolicky minula svoje posledne peniaze na Juan Valdez tricka:

No a pak som si myslela ze mozme ist, lenze Martha sa nevratila autom domov nacas... A zacali nervy.

Este ma stihli odfotit - smutna nalada, tmave okuliare pre istotu:

Decka mi povodne prikvapili prekvapenie - rano mi volali ze ma nemozu ist odkopnut na letisko kvoli nejakemu stretnutiu so starostom a pod. no ale akoze to nebola pravda. Chudaci, asi netusili ze busu z vyplazenymi jazykmi taxika na letisko chytat...
Lietadlo mi odchadzalo o 13:55 a z mojho domu sme odchadzali o 13:00 !!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Letisko NIE JE blizko!!! A boli zapchy!!!
Esperanza odisla po tom co mi spravila posledne ranajky, lebo povedala ze to nedava vidiet ako znasam kufre... (jej syn co zije v Kanade, mi neskor po nete vravel ze vecer velmi velmi plakala za mnou)
Ja panika - well, nebolo by to prve lietadlo co by som zmeskala, ale vnutri sa zacinala ta panika z toho, ze sa ani nestihnem poriadne rozlucit tak ako som chcela a to bolo pre mna to hlavne!!!
Dosli sme 15 minut pred odchodom lietadla, nastasie letisko v Bucaramange je malicke!!! Ale nevyzeralo to ruzovo. No zlutovali sa. Ale bolo to drsne, strasne fofry!!! Ja plne ruky, dve letusky mi s tym pomahali - len s prirucnou, a mne len bilo srdce, ze ani ludom nestiham nic povedat.

V aute cestou na letisko (to tam nevyzeram az tak vystresovana):

A zrazu to prislo. VSETKO! Vsetky tie potlacovane pocity. Oci sa mi zaliali slzami, ale TAK STRASNE, ze som ludi ani nevidela! Pred ocami len machula Mayo-Marino-Julian-Sepu-Sandra-Luis a v mysli sa mi prehraval cely uplynuly tyzden. Ani neviem ze CO som citila... Lutost??? Chcem ostat??? Asi nie... Nebolo by to ono... Ono, ked clovek vie, ze ma "zmluvu na dobu urcitu", je to o niecom inom... Myslim ze vela veci by mi vadilo, kebyze mam akoze zacat "zit v Kolumbii na fest, na neurcito", alebo ovela viac by mi chybali v tom pripade veci z domu...
Lebo takto, ked sa ma ludia chybali: "ake jedlo ti chyba" a pod. tak nic nebolo dost silne... Lebo som vedela ze sa vratim... ze toto tu ma koniec...
A keby to koniec nemalo, nebolo by to ono... To co som citila bola LASKA ku vsetkym (nielen tym na letisku), VDACNOST za vsetko, neviem... Bo ja revem hlavne kvoli tymto pocitom...
Ked si tak vezmete, niekto vam umrie, odchadza, tak to nie je SMUTOK cisto preco placeme, je to LASKA k danemu cloveku - citime tak vela za to, co sme prezili s danym clovekom a mame ho tak radi, az sa oci rozplacu... Teda aspon, je to moja filozofia...

Kazdopadne, bola som tam, zaliata slzami, vstupila som do lietadla, tak ludia sa na mna pozerali ako keby som bola BLAZON!!! 20 servitiek ktore mi dal steward, sa minulo do 10. minut. Nastastie som ako male decko po silnom a vydatnom reve zaspala, a zobudila sa az v Bogote...
Tam ma prisiel pockat Juancho - kamarat z capoeiry, tak som aspon viac nerevala hentam a nenudila sa...
Pocas letu do Pariza som si pozrela hned na zaciatku tak dojimavy film, ze som sa znovu pustila do revu (ako fajne, prislo mi to vhod) a zase som spala. Koho zaujima, tak teraz bol v kinach, vola sa My sister's keeper. A tak som znovu spala...
Lenze lietadlo sa oneskorilo, a tak som transfer do Viedne nestihla. Z Pariza do Viedne mala ist so mnou len jedna holka, tak sme sa obidve rozpravali po anglicky zatial co sme si sli vybavovat zmenu na najblizsi volny let do Viedne.
Ked zbadala moj slovensky pas, tak sa ma po cesky spytala ci som Slovenka. Ja ze hej, a ci ona je ceska teda... :-) A ona ze nie, ze je Kolumbijka. No haluz nad haluze.
Taka som ostala zmatena ze akou recou mam hovorit na nu, ze som radsej znovu prepla do anglictiny! :-D
A tak teda zase stastie - ze som neostala sama cakajuc X hodin, bavili sme sa po spanielsky potom, lebo mi to strasne chybalo - hned, po takej kratkej chvili...
6 rokov zije v Brne (v Brne!!! no sila aky je svet maly!)
Bola po 6.rokoch na 6 mesiacov doma kvoli vizam, ale pracuje inak v IBM. Mal ju cakat na letisku kamarat, na ktoreho stratila cislo, a kedze sme meskali, nemala sa s nim ako spojit.
Nebudem uz tu zaujimavu story natahovat, proste skoncili sme tak, ze sme ju pekne-krasne s nasimi viezli ku nam domov, ze do Brna pojde na druhy den rano. Ved uznajte, co by robila v noci v Brne, s kuframi a bez kontaktu...
Apropo, kufre...
Tak tie nam nedosli, samozrejme este stale, excellent! Nemam ani zubnu kefku!!! (v dobe, ked toto len nahadzujem na net, ich uz nastastie mam)

A tak... vsetko bolo weird... Europania - vidiet bielych ludi a same modre oci okolo. A blondati... A vzdy sa obzeram okolo seba a hladam odpadovy kos ked idem na zachod a potom sa smejem a s povzdychom to hodim do misy. A nechapem mamu, ktora si mysli, ze zahadzovat to do kosa, by bolo vrcholne nechutne...
Stale mi utekaju slova po spanielsky a prekladam zo spanielciny do slovenciny...
Napr.
"Me gusta esta pelicula" - "Mne chuti tento film". (excellent!)
"Todo el mundo sabe" - "Cely svet vie" namiesto "vsetci vedia"
"Que te vaya bien" - "Nech ti ide dobre" som povedala Cataline namiesto "Maj sa"
a TAKMER som na pumpe namiesto "Dovidenia" povedala "Uvidime sa neskor"
:-))))))))))))))))
A tak... Vsetko mi chyba, ale zaroven v tom istom momente mam pocit, ako keby som nikdy nikam nesla.. Byt vo svojej izbe, dotykat sa vsetkeho, a premyslat ci sa to naozaj stalo... A aky to vlastne malo vsetko vyznam... Okrem toho ze som sa naucila po spanielsky... Ze co bude tento rocik znamenat v behu celeho zivota... Asi nic... Len taky sen... A to mi je luto...

A je mi stale zima... A je tu strasne suchy vzduch na mna. A chcem ist behat na slnko do parku... :( A..............

1 day to go

2009-12-01T17:33:00.000-08:00

Tak, a uz sme tu mali stvrtok - posledny den... Sla som este do skoly na clausuru - zaver vsetkeho akoby - "promovali" tam skolkarov na "primaria" akoze na prvky stupen zakladky a piatakov na "bachillerato" - coz je akoze stredna - od 10 do 16 rokov...
Mam z toho aj videjko, aha:

Potom vystupovali aj roztlieskavacky = cheerleaders in English = porristas en español:

A fotila som sa este s mojimi naj naj naj detickami:

S mojou sefkou Albou - povedala mi velmi krasne veci akoze, len neviem ci tomu mozem verit, no... :(
(jakoze toto tu: te deseo de todo corazon un buen viaje que el encuentro con tu familiay tu novio sea muy emotivo y perdure muchos años el amor y la alegria del reencuentro.
Gracias por regalarnos tu espontaneidad, tu chispa de alegria y vitalidad reflejado en cada acto que hacias, sigue esforzandote por ser feliz, tienes la inteligencia y recuerda siempre camina de la mano de Dios y la Virgen Maria todo saldra para tu bien.) No, ved viem ze nerozumiete, ale nevadi :-D aj google translator existuje ;-)

Pak som sla este k Marinovi domov, kde som pre jeho mamu sla robit halusky, vlastne aj pre jeho brat a pre dalsieho typka co pre nich pracuje, tak prosim pekne, z pol kila muky (pred casom by mi tento vyraz nic nepovedal, hahaha, znamena to ze VELAAAAAA, HODNEEEE, MUCHOOOOO). Kurna, uz sa mozem aj vydavat!
Fotku z toho nemam ani jednu, zakladom je, ze by som to nedokoncila asi ani dodnes kebyze mi Marino nepomahal. :-D
Potom som sa chvilu s jeho mamou hadala o tom, ze ja pojdem do pekla a nie do neba lebo je to tam podla mna viac "cool" urcite - akoze zeny, auta, casino a tak, hahaha a ze nebo je nuda, a ona ze nie, ze ma tam zozeru cerviky v pekle (uhm, neviete naco vam to tu sharujem??? :-D)

Ja a Martha - la mamita :-)

ja a hladosi (ten v bielom najsamvacsi)

A pak som sla prosim pekne balit! A to este len bolo!!! Mam z toho video... aha

A Esperanzita zdobila bytik uz na Vianoce (dako skoro zacinaju) a bola u nas suseda mala krpata a povytahovala vsetky hracky co nasla, a nahanala macku a take to bolo vsetko uzasne... To som v tom momente netusila ze Esperanza sa rozhodne nebyt tam ked budem odchadzat... :(

Tato osoba mi bola ako vlastna mama a viem ze ja pre nu som bola ako dcera. Luis mi bol ako brat ktoreho som nikdy nemala, a viem ze by som to na zaciatku nikdy nepovedala - mala som obrovske stastie na ludi...
Ja, mi "mami" a nasa macka. (jezis, este k tej macke - tak Esperanza mi vravela ze normalne na mna ziarlila, lebo macka zacala v poslednej dobe chodit stale do mojej izby, a stale za mnou), to ani nehovorim o psovi - ked som chodila domov a bolo mi teba curat, tak som nemohla, bo najprv bolo treba jednou rukou psovi sa povenovat a druhou macke, no sranda! :-D

Vecer ma este Marino vytiahol na veceru, sli sme este za Mayom na pivka, ani som riadne nesla spat tu noc... Ale stale som necitila NIC!!! Strasne divne co je to v poslednej dobe so mnou. :-S

Capoeira BYE-BYE - roda de mi despedida

2009-12-01T16:00:00.000-08:00

Cakala ma este posledna rozlucka - so dalsou skupinou ludi, ktori mi boli skvelymi priatelmi - capoeiristi.
Ak ste citali moj prispevok o Villavicenciu, tak si viete predstavit co som citila ked som vedela ze sa urobi roda venovana iba mne.
A ak ste citali o Cristianovych narodeninach, tak viete, ze ked sa roda venuje jednemu cloveku, tak s vami hraju vsetci. Len s dvomi ludmi hrat minutu je makacka jak hovado, Cristian sa napriklad od fyzickeho vypatia poblil. Hehe :-)

Tak som rano chodievala behat a potom vecer sme trenovali iba my dvaja s Marinom. (ako fajn, mat osobneho kouca) Musim povedat ze v pondelok sme sa strasne pohadali, lebo som bola volaka citlivka a ked trenujeme, tak ma fakt dusi! No a zasa som nechcela robit nejake veci co mi ukazoval "lebo som sa hanbila". Tusim som ho uz fakt nasrala lebo X-krat som mu slubila ze zlepsim v tomto svoj attitude...
No nastastie sa na mna nevysral a trenovali sme aj v utorok, a fakt mi robil zostavu s narocnejsimi akrobatickejsimi figurami a davala som. Kebyze tak viem od coho vsetko zalezi, sakra! :-D

A tak v stredu o 18:30 dosli vsetci aby sme si spolu posledny krat zahrali... O 18:45 mi vola ze ma 20 ludi co na mna caka a ze kde do certa trcim. Hahaha, typicka ja - ked uz ma Kolumbijcania jebu ze chodim neskoro, tak to je sila! :-D
Ale zasa som mala ten divny pocit, ze akoby nechcem tam ist, nechcem sa lucit, bo som zase necitila nic.

Ale sla som, a hrali sme. Fakt tam boli vsetci a bola vyborna atmoska a nalada, a proste zhrniem to. Prvy krat v zivote som hrala s radostou, s usmevom, prvy krat v zivote sa mi to aj ako-tak pacilo - akoze, ja sama sebe, nebola som na seba prisna, len som si to uzivala - hrat s kamosmi... Ktori ma jeden po druhom vytahovali a ja som nevlaaadalaaaa!
Bolo to uzasne, myslela som si ze uz odpadnem, uz som sa aj v jednej chvili plazila von z kruhu, ked ma schytil dalsi a smiali sme sa a smiali a ja som bola tak stastna... :-D
Pak ked uz som ani nevedela ako sa volam, zacali bubnovat rychlejsie a spievat hlasnejsie a vsetci sa zacali priblizovat a niekto na mna zozadu hodil kolumbijsku vlajku a.... kebyze som to stara ja, tak poviem ze ... a ja som mala slzy v ociach. Ale NIE! Uz som zacinala byt nasrata reku co je to so mnou a s mojimi poondiatymi citmi??!!!
Ved ja revem za hocijaku blbost, a tu sa lucim s ludmi ktorych uz NIKDY neuvidim a niiiiiiiiiiiic... no sila... niekto by povedal ze lepsie tak, ale pre mna to tak nie je. Ja to POTREBUJEM - pre mna slzy znamenaju ze citim vela, a takto som sa citila ako mrtva...
Tak som tam len lezala v strede zakryta kolumbijskou vlajkou, a oni len skandovali: "pa-la-bras, pa-la-bras" - akoze nech nieco prereciem... a ja som nemohla. Nic mi neprichadzalo na um - myslim si, ze som nicomu nechcela stale uverit, akysi vnutorny blok...
Blabla, tak som zo seba vysmatlala akesi DAKUJEM a bolo...

Tu hadzem zase kopu fotiek:

Mrtva, haha! :-D

A spotenaaa:

with Julian

with Cascos

with Jeffer

with Cristian

with Jorge

with Risas

with Sobri

with Male

with Mexi

with Marino

with Sami

with Dianita

PARAPEINTE

2009-12-01T15:25:00.000-08:00

Dalsia vec, ktoru som medzi nakupovanim milionu nausnic v centre za lacno (thank you, sandrita) a behanim a trenovanim capoeiry (chcela som dobre vyzerat ked dojdem domov :-)) "musela" stihnut, bol paragliding = parapeinte.
Normalne stoji asi 50 000 pesos (= cca 500 korun), ale Sandra - sestra Sepu nam cez kamosa vybavila za 30 000. Fajne. Bo viac by som za to veru nedala. Bolo to fajn, ale zase ziadny adrenalin. Vyhlad, pohodka, strach ziadny. Dokonca aj Maruscka to potvrdila, hoci ona sa na zaciatku aj bala...
No, tu asi viac povedia fotky nez slova, velmi fajn den to bol zase...

Videa:

Ja s Marusckou a za nami Bucaramanga:

Moje capoeiristicke pokusy: (konecne vyslo)

Las niñas:

With my almost sis and almost bro:

Vo vzduchu nad Bucaramangou:

FUN at the swimming pool

2009-12-01T14:45:00.000-08:00

Samozrejme, posledny tyzden a vsetci vedia ze odchadzam, tak sa pretrhlo vrece s pozvankami na bazen a na obed, uf, predstavte si ako kamaratovi hovorite: "Sorry, Ramon, uz si treti... A ja mam uz len dva dni :(" no, trochu vtipne aj.
Vtipne aj to, ze vsetci mi chceli akoze navarit nieco kolumbijske, tak som niekolko krat za sebou mala ajiaco:

S mojimi naj kamaratmi - Mayom, Marinou a novou brazilskou trainee Marusckou (jej foter jej dal ruske meno, lebo sa mu paci rustina :-D) sme stravili cely den na bazene, a to sme ani nemali plavky my dve, ale nevadilo. Obe sme sa zhodli ze to bola asi najlepsia nedela aku sme zatial zazili (a to ja som tam bola uz dobrych par mesiacov), ani sme nevedeli preco, ale bol to fakt skvely den...
Slnko, hudba, pivo, opica este z predosleho dna, sranda, a totalne blbosti co sme robili asi sposobili to vsetko. Aj fakt ze na druhy den nemusim pracovat, ze si chcem uzit kazdu minutku. Chalani sa hrali na rambov, oblievali nas vodou (skoro sme prisli o Mayov notebook), robili sme reklamu na pantene, uz davno som sa necitila taka stastna len z pure zitia minuty... ved tu su nejake fotky a videa...

Rambo:

Reklama na Pantene :-D

Mayo dancing:

Vecer sme sli navstivit Giron - mne sa moc nechcelo, ale Maruscka tam este nebola, tak sa k nam pridal aj Jaime a Sandra a bolo super! V aute sme si dali s Marusckou pusu - taku normalnu, a skoro z toho odpadli. Bo zacali vypravat ze jezismaria, ake cool ze Jessica so Sandrou si dali pusu na usta na party v sobotu, a ja ze co? a co je jako na tom, haha?!!! A pytam sa Maruscky ci akoze pre Braziliu to tiez nie je normalne, a ona ze bez jazyka jasne ze normalka. Ale hold pre Kolumbiu nie! ;-)
A vsetci ze uuuuuy, lesbianas a neviem co, a my ze vy ste krepi, no tak sme sa nesrali a cez sedadlo si dali pusu, a chalani tam skoro odpadli z toho a my nechapali! :-D vtipne podla mna...

Kostolik v Girone:

Blazonky, hehe:

Lesbian love :-D

AIESEC bye-bye party

2009-12-01T13:31:00.000-08:00

Celu sobotu som stravila skajpovanim, a bolo to super! :-)

Vecer som sla k Mayovi na strechu na mix party - CaroMo oslavovala narodeniny a ja akoze BYE-BYE party. Vobec som tam ale nechcela ist. Nechcela som byt stredobodom pozornosti, nechcela som pocuvat slova ludi, ani im nic hovorit. Pretoze som si to neuvedomovala. Nedochadzalo mi to a citila som sa trapne ze nic necitim...
Nakoniec to ale nedopadlo tak zle, dosli aj capoeiristi a dotrepali lievik (po spanielsky sa povie "embudo") ktory bohvie z coho vyrobili, tak to bola akoze senzacia vecera! :-D Jedna radost sa lialo pivo aj vsetko mozne dolu krkom.
Tu som si uvedomila, ze na pripadnych Topalkach by som bola riadny luzer, pretoze uz mi to dole nejde ani trosku - ako slimak, no hanba, ale za stihlu postavu mozno stoji obetovat! :-D
Len som tak random pobehovala od cloveka k cloveku, Montero (kamos - ozran) do mna lupal panaky jeden za druhym, mala som side-talks s ludmi, ktori mi dakovali za vsetko mozne a nemozne...
Nechapala som - dakovali kolko som toho spravila pre AIESEC Bucaramanga (ja ze: cehoze/?!!!! vsak asi tak 5 % z toho co som urobila pre Brno ci AIESEC CR, prisaham. Fakt som nechapala ani ze za co. Praveze som premyslala nad tym, ze o kooooolko viac som im mohla dat, nevedela som co im na tie slova vraviet. Bola som ako mrtva. Vedela som, ze vela k nim citim, ale niiiiiic neprichadzalo :(((
"I love you, you are so special to me, thank you for everything, you were the best trainee, etc." a ja len ze CEHOZE?!)
No, a potom zastavili hudbu, a postavili ma tam na stolicku doprostred a odovzdali mi tricko AIESEC Bucaramanga s podpismi vsetkych a ja ze: jeeeezis, vsak co je s tebou, vsak povedz daco, vytisni tam nejaku slzu... a NIC!
No, tak sme sa teda aspon decentne nalamali a bolo.
Par fotiek z toho dole:

Moj tajny odchod a lucenie sa

2009-12-01T13:12:00.001-08:00

Takze, toto tu pisem uz z domu... Z jedneho velmi silneho dovodu znameho mne a par blizkym som urobila rozhodnutie vratit sa domov skor nez 12. decembra...

Bolo to velmi tazke vediac ze clovek uz nestihne zazit vela veci na ktore sa tesil napr. koncert Carlosa Vivesa, el dia de las velitas (den sviecok) - kedy je cele celucicke mesto vysvietene svieckami, oddych pri bazene a uzivanie si tepluckej klimy a priatelov ktorych uz nikdy nestretnem...

Ale rozhodnutie padlo, lebo to, co som citila v tom momente, bolo velmi velmi silne...

A tak bolo treba vybavit vsetko velmi velmi rychlo... Kedze to malo byt prekvapenie s inym efektom nez nakoniec malo, tak sa zorganizovala tajna rozluckova party, ludom som zakazala pisat mi cokolvek na facebook a pod. Aj vsetky tieto blog posty som musela pisat offline...

Nasledovne posty budu o tom, ako som odchadzala a ako som sa lucila... Musim podotknut ze cele toto obdobie (cca 1 tyzden) bolo tak divne, ze som nic necitila. Bolo to zvlastne! Chcela som! Vsetko akoby pochovane, resp. nie a nie si to uvedomit, len som si dookola opakovala "I'm not getting it..."
A bola som z toho nervozna, lebo som vedela, ze tym padom sa nerozlucim tak, ako by som sa bola chcela... :(

Villavicencio + Bogota aneb posledny vikend s capoeiristami

2009-11-18T03:07:00.001-08:00

Tak vo vsetkom zhone co som mala, mi zavolal kamarat, z Bogoty ze nech pridem do Villavicencia - mesta vzdialeneho asi tak 14 hodin od Bucaramangy na narodne stretnutie nasej Grupo de capoeira, reku posledny krat co mozem vidiet ludi ktorych poznam z capoeiry z inych miest a pod.
A tak, hoci to nebolo v plane, a hoci to sposobilo brutalne nervy a nestihacky, sla som! :-P
To som ale musela dokoncit veci do roboty coz som nestihala, pripravit sa na aplikacku na NEXT a premysliet si koncepty v hlave, pripravit sa na prezentaciu co som mala v ramci medzinarodnej business konferencie co organizovalo mesto, no proste skoro ma porazilo! :-P

Necakala som, ze zazijem jeden z najuzasnejsich vikendov co som tu zatial mala. :-)
Dorazili sme v sobotu a hned sme sli asi 50-ti robit prezentaciu v tom meste, roda o 50. ludoch, capoeristi niektori brutalne dobri, niektori aj zaciatocnici, ale proste ked som si predstavila ze by som pred nimi mala hrat, zacala som sa triast ako osika! Brutus!

Vsak aha ako hraju:

A ja si tu takto skusam co mi ukazuju:

Pokakana od strachu:

Mam tam kamarata ktory je taky cernosko - je to strasne hovado so zenskymi, volaju ho aj Negro, ale je brutalne dobry, brutalnu akrobaciu zvlada a je samy sval! Ten ma chytil za ruky, ze "musis ist hrat", ja ze "nie, nie, nie, nie, nie!" panika, strach, slzy v ociach, bilo mi srdce, skoro som sa na mieste zlozila - vacsiu tremu neviem ani ci som mavala ked som sa bala prezentovat nieco pred ludmi. Skoro som sa rozplakala, fakt ma nutil, ale ked videl ze som bola blizko ku kolapsu od strachu, nenutil ma, ale donutil ma nech si to teda aspon uzivam, reku "tlieskaj aspon, spievaj, enjoy" a kedze ja som vnutri fakt CHCELA, fakt som chcela pokorit ten obrovsky strach - ktory je vysledkom mojej vnutornej neistoty (ze nie som dost dobra, obrovske naroky na seba, nepaci sa mne samej ako hram), som sa teda snazila aspon sa dostat do akeho-takeho psychickeho stavu...

Tlieskajuc a spievajuc:

Zatial co oni hraju:

Potom akoze hlavny instruktor vysvetloval ludom o capoeire vsetko mozne, ze je to pre muzov i pre zeny, a tak ze teraz len baby idu hrat, a Besouro(ten kamos) ze "teraz alebo nikdy"!!!
Tak som sla - posrana, vyplakana, ale sla!!! Vobec sa mi to ako vzdy nepacilo, ale vsetci ze suuupeeer, a tak, bo si mysleli ze nic neviem, iba zakladny krok tam urobim, a ze preto sa hanbim. Ja akoze viem dost, ale pre mna to nie je dost.
Ja som sa tak triasla ked som skoncila, ze som nedokazala ani stat na nohach.

Strasne silny moment to bol pre mna, viem ze vacsina ludi toto asi nikdy nepochopi, len ti co ma velmi velmi dobre poznaju... Marino - moj najlepsi kamarat a moj instruktor capoeiry, bol napriklad na mna velmi pysny, lebo vie vsetko o mojom strachu, ale na druhej strane velmi sklamany ze to co on nedokazal so mnou za X mesiacov, ze Negro dokazal za 5 minut. Ale nebolo to tak, pretoze vdaka nemu som sa krocik po krocku dostala do tohto stavu, ze som to nakoniec dokazala. Ale brutus! Harty, toto som ti normalne zabudla posharovat, jak sme sa bavili o NaLDSe a o strachu... Uff!
Strasne som chalanom za vsetko vdacna a musela som Besourovi prisahat ze sa budem odteraz snazit ist do toho po hlave! Strach jedine tym prekonat ze aj napriek nemu vyjdem a budem hrat! ufff, este teraz mam zimomriavky...

Tuna sme blbli s Besourom:

a s chalanmi - jeeej, tito su moji naj naj kamarati:

Pak sme vecer mali tu naj naj naj zabavu, ktoru nikto z nas necakal. Skupinka asi 15-tich dobrych kamaratov sme sli parit na jednu disku, ale neviem co bolo vo vzduchu, proste fiesta sa vydarila na jednotku. Vsetci sme sa skvele bavili, jak sme vstupili, cely bar na nas pozeral a asi si mysleli ze sme nejaka tanecna skupina alebo co, lebo chalani fakt super tancuju a Besouro akoze fakt super. V jeden moment ma tam (v sukni!!!) schytil a zacal ma tam vyhadzovat do vzduchu ako pri akrobatickom rokenrole, hovado :-D
No, narobili sme show, skvele sme sa bavili, vsetci ze "nechapem preco ale toto bola jedna z naj nights of my life". Spoznala som sa aj s jednou Ukrajinkou a Americankou co robia capoeiru v Bogote, no uuuzasne sme sa mali!

The party crew:

Podaktori vytuhli a doplatili na to fotkami:

Parbaaa - vlasy mi stoja z toho nadhadzovania asi:

Tuna videjka, na ktorych nic nevidiet, ale akoze aby sme si vedeli predstavit atmosku z baru! ;-)

s Lindsay a Renatou

Na dalsi den zase prezentacia v nakupnom centre a vecer sme sli parit na dom instruktora co sa vola Brazil - akoze domcurik chudobny, ale repraky velke ako ja - brutal vybavenie, tak sme parili na ulici.
Neviem ci to bol potom napad, ale ze nech sa rozdelime na 3 skupiny, mame 20 minut na nacvicenie choreografie a ze potom najlepsie skupina vyhra alkohol, hehe. Tak si hned dve skupinky rozobrali zenske, a Negra ktory skvele tancuje a jedna ostala sami chlapi.

No, tak ti aj vyhrali bo urobili nieco na styl cheerleaderiek (= americke roztlieskavacky/povzbudzovacky) a bolo to strasne vtipneee, vsak uvidite z videi.
Super sme sa bavili, sli nas pozorovat aj susedia - no jak z americkeho filmu.

Potom sme s Negrom tancovali na ulici regueton, ale to tak, ze sa az hanbim video z toho sem uploadnut bo on je fakt blazon, no ale regueton sa proste tak tancuje, hehe! :-D Len si asi budete mysliet ze som kestok "lahsia" zenska ked to uvidite! :-P

Tak to sem predsa len nahram, vsak vsetci vieme aj tak ako na konferach tancujeme a co vyvadzame, tak co! :-D

Pak sme ale chytili dopravnu zapchu na ceste z Villavicencia do Bogoty, co znamenalo ze nestiham dorazit nacas do roboty, a tak som volala kolegovi, nech ma "ospravedlni", v Bogote som od kamosa pytala pocitac a o druhej v noci posielala pracu pre deti co maju robit, no haluz. Pak sme sa len tak brouzdali po Bogote, parada - velmi europsko-americke, citila som sa tam strasne fajn, Tater ma aj krasny byt - v BUcaramange som akoze take moderne nevidela vobec...

A pak som o 5. rano dorazila do Bucaramangy a mohla ist rovno do roboty este na opravaky, hehe! Ale stalo to vsetko za to! :-D

Tu este nejake random veci co sa mi akoze "nevosli" do pribehu:

Takto to vyzeralo v buse ked sme sa presuvali z prezentacie na prezentaciu:

Zopar pecka fotiek:

Rano vzdy mrtvi:

Mimochodom, byt tam skoro so samymi chalanmi mi to pripomenulo USA, hahaha. :-)

Slzave udolie aneb posledny den ucenia

2009-11-13T16:20:00.000-08:00

Tak, nastal den "D", kedy som mala ucit posledny den. (cakaju ma sice "recuperaciones" = opravaky, ale to uz iba s par detmi)

Pre tolko roboty som mala trosku problem vnimat co sa okolo mna deje... Posledna hodina s kazdou triedou, rozdavanie lizatiek, karticiek, bozkov a objati. V kazdej chvili som mala na sebe zavesene nejake decko a vnutri ma tesilo zazeranie mojej kolegynky - americkej puce, ktora ma tajne neznasa podla mna za to, ze deti ma tak miluju...

Boze, deti plakaliii, malovali mi obrazky, ja som kazdemu dala lizatko, niektorym som vyrabala karticky so srdieckami a tak. Niektori plakali otvorene, niektori tajne. Akoze 7-rocni "drsnaci" - inteligentni a mudri ale co robia obcas problemy (moji oblubeni, samozrejme, sak aj ja som taka bola ;-)) Obcas by som ich bola prizabila, obcas som k nim bola nefer ja, obcas oni ku mne, ale na konci aj po vsetkych "trapeniach" je len cista laska k dobremu cloveku.
Tak mi prisla povedat triedna 2.B s ktorymi som mala najviac hodin, ze napr. Camilo plakal (jeden z vyssie uvedenych typkov). Predo mnou nie, predo mnou sa drzal, ale vraj celu hodinu decka boli strasne v prdeli z toho ze odchadzam. Nemohla uverit ze niekto ako Camilo place. (ani ja tomu nemozem uverit)
A viaceri dalsi. Dalsie dievcata stali okolo mna, drzali a vzlykaliiii "profe, que no te vayas, que no te vayas" - opakovali dokola (nieco ako "nechod, profe, prosim")

Neviem preco ma tak mali radi, objaktivne nemam pocit ze som robila coolovejsie aktivity nebo mala viac trpezlivosti ci lepsie strategie. Skorej si myslim, ze je to obecne nejaka ta moja "energia" co oni vycitia a co ich ku mne taha - proste, cista laska alebo ako to nazvat.

Ked tak nad tym premyslam, tak som mala s nimi akoby "vztah" - ja vs. deti - se vsim vsudy co k tomu patri - hadky, super momenty, smiech, nervy, hnev, sklamanie, sranda, objatia - a proste sa zas raz potvrdilo ze zostava vzdy to najlepsie a ze clovek zabudne na to zle a odpusti chyby druhych... Vzajomne. Ja im a oni mne. :-)

Na tabuli same odkazy, papieriky "I love you, ticher" :-D a pod. Proste narez na city ak vam mam pravdu povedat. Ani som to nestihala vstrebavat, az ked odisiel posledny skolsky autobus, tak mi to doslo, obzerala som sa okolo seba a slzila...

Teraz som viac nez kedykolvek presvedcena, ze jednou z mojich "leadership aktivit" bude adoptovat si minimalne jedno dieta, lebo vidim ze ich dokazem lubit velmi a je jedno ci su naozaj moje. :-) A najlepsie bude, ak to bude z Colombie. :-)

No, neviem co mam povedat, zacina sa obdobie "luceni" a myslim ze melancholie, sentimentu a reflexii bude na tomto blogu pribudat. Ospravedlnujem sa tym, co im to nevonia...

Jo, co som este zabudla povedat, ze (neviem teraz ako je to u nas s nasimi detmi), ale ze sa mi strasne paci ze tu ti otvorene niekto povie "I love you" - Te quiero, Te amo - mozno sa mylim, ale zda sa mi to u nas ovela zriedkavejsie ze niekto povie ucitelke "Lubim Ta!" ci mame, otcovi, sestre, bratovi, a tu je to bezne. Aj medzi kamaratmi sa ludia neboja povedat "Te Quiero" a nie, nie je to ako v USA ze je to take "prazdnejsie" ci nevyznamnejsie ako v USA prave "I love you, babe" kamoska kamoske...
Proste viem, ze ked budem ja mat rodinu a tak, tak si chcem odniest to co sa mi paci z tejto kultury, niekedy ked pisem vyzera to mozno tak, ako keby som si myslela ze vsetko je tu lepsie, ale urcite to tak nie je, je to len prirodzene...

Mimochodom, nasla som odstavec z mojho blogu zo svojich zaciatkov, a smejem sa! :-D Chcete vediet, ci sa nieco z toho zmenilo? Ani velmi nie, len nemozem uverit ze som si na hento jednoducho ZVYKLA! NE-VE-RIM!!!! :-))))

Toto bude asi ta NAJTAZSIA VEC, na ktoru som sa kedy podujala! Som FRUSTROVANA, SKLAMANA, VYSTRASENA a ZHROZENA a neviem este ake pridavne mena mam tomu dat! Je mi do revu - zas!!! (viem ze na svoj vek prilis vela revem, ale mam v pazi - je mi to jedno - nech si mysli kto chce co chce - ked je to jediny sposob ako sa mi ulavi...)
Dnes som mala 7-rocnych druhakov, ktori mi nerozumeju a ja nerozumiem im! Oproti nasim deckam su strasne nedisciplinovani - treba strasne kricat, nie normalnym hlasom tu rozpravat (Kika sa prave zhrozila ako si viem predstavit) - neviem ako to tu moje hlasivky preziju (nepreziju - je po prvom dni, ja skoro nemam hlas a je mi do placu ked si predstavim co bude dalej).
Ak sa mi vsetci vysmievali ze nejdem na MT prax a nebudem mat profi experience, tak vam poviem, ze mi je to jedno, pretoze ziadnu experience nebudem potrebovat - kedze ma tu jebne a neprezijem to, alebo to prezijem ale skoncim v blazinci lebo sa psychicky zrutim!
Vcera som si myslela ze bolo zle ale na toto to nema!!! :( veru nie! Je mi tak strasne lebo prvy krat v zivote neviem kam z konopi co sa tyka vyucovania druhych - moje priserne 12-rocne britske deti ktore som ucila lyzovat vlani - to bola krasna ODMENA oproti tomuto tu!
Oni behaju okolo mna celu hodinu, kricia pri tom tak ze nepocujem samu seba (niezeby som mala co povedat kedze ma aj tak nerozumeju), biju sa, tych par co by som spocitala na prstoch jednej ruky co by sa aj chcelo a dalo ucit nema sancu lebo z 5 stran na mna krici niekto "teacher, teacher" ale ja do toho odtahujem spred tabule od seba tri decka, dalsie sa mi plazi von oknom, biju sa aj o tu fixu kde robia pri tabuli sibenicu ktoru sme jednu zvladli za celu hodinu lebo sa to proste NEDA!!!
Ja NAOZAJ NEVIEM CO BUDEM ROBIT, CO BUDEM UCIT - PROSTE NIC!!! :'(
Nepoznam ziadne hry, aktivity, nic co by ich zabavilo - ale najhorsie je ze NIC nefunguje (vcera sme v noci vymyslali s Kikou - tak draha moja - NIC z toho sa nedalo pouzit).

Par foteciek z tohto dna na zaver:

Este nejake videjka na zaver:

Ako mi vsetko zacalo dochadzat

2009-11-11T19:27:00.000-08:00

No, nachadzame sa vlastne v case, ked mi ostavaju 2 dni do konca roboty s detmi, coz si ale vlastne vobec nestiham uvedomovat, kedze neviem kde mi hlava stoji.

Najprv clovek musi vymysliet pisomky, urobit ich v pocitaci, napisat ich s nimi, opravit ich, oznamkovat zosity, vykalkulovat znamky na papieri, prepisat ich do pocitaca, napisat komenty na kazde z 200 deti, zistit kto "prepadol", tymto ludom vymysliet nove hodiny a nove pisomky, proste k posraaaniii. Viem ze sa nezda, ale takto busy som nebola od MC termu, heh.

Do toho som sa rozhodla aplikovat na NEXT track managera, mala by som si hladat dzob ale neviem preco mi kvoli cookies nechce zobrazovat stranky s dzobmi (ani neviem co cookies su), AIESECari zobraju aby som isla speakovat na konferencii poradanej starostom lebo moja session predosla o ktorej som pisala minule ze som robila na Universidad de Sandander - UDES, mala najvacsi uspech a dekan mi napisal endorsement letter - vraj ked si budem hladat dzob. Ja by som aj chcela, ale o stakeholder pristupe - teme, ktoru si aiesecari vymysleli, viem z hlavy hovno, a potrebovala by som vela casu stravit na vymyslani, coz by som mozno aj nasla, kebyze v mestecku zvanom Villavicencio nie je narodny capoeira event, kam ma vsetci kamarati volaju, lebo je to posledna moznost vidiet ludi ktori su z inych miest - pre mna najma amigo JuanCho, ktoreho zboznujem a chcela by som vidiet hrozne este pred odchodom. O "problemoch doma" ani nehovorim, ale aspon sa nemam kedy v ziali utapat.

Takze niet divu ze kazdy den koncim s bolestou hlavy, nestiham ani posilku coz ma velmi serie, a hlavne ze som si ani neuvedomila ze v robote koncim a "moje" deticky uz neuvidim.
To si ale dobre uvedomili oni dnes ked sa 11th grade lucil so skolou - ako u nas ked sa lucia stvrtaci na gympli - a hrala smutna hudba v telocvicni a vsetci plakali a objimali sa, ked tu zrazu sa zozadu na mna nieco zavesi a povie "profe, me vas a hacer mucha falta" (=profesora, budes mi strasne chybat) - a k tomu jednemu sa prida druhe, zrazu vsetci stvrtaci a ja som obklopena hadam 40-timi detmi ktore sa vesaju jeden cez druheho a placu a ja placem tiez, no proste silny moment jak hovado! Citit vsetku tu cistu lasku deti... nieco uzasne... aj ked by som ich milionkrat prizabila! A to je na tom to najuzasnejsie - ze kolkokrat na nich ziapem a viem ze vyletim tak az mna samu to sklame, ale oni vas proste miluju aj tak - niekedy sa az divim ked mi to vravia - ja ze "a preco? sak len kricim na vas, hnusna som, neusmievam sa..." a oni ze "to nevadi profe, aj tak si naj, ved my si to zasluzime"
A naopak - kolkokrat su strasne strasne zli, a clovek ich chce naucit nieco, a niekedy ich fakt neznasam, a ublizia aj mne ked mi neferovo vravia hocijake hnusnoty typu "VZDY musime len pisat a NIKDY nerobime nic coolove", ale aj tak ich milujem. A viem ze to tak v zivote chodi.
Plus jedno dievcatko - take tucnuckejsie, ma proste zboznuje - kazdy den mi nosi cukrik - kazdu prestavku, sniva o tom ze ma navstivi v mojej krajine, nechce obedovat ak nemoze sediet pri mne...

Uz ani neviem co som chcela povedat - proste, uvedomujem si, ze este nikdy som nemala v zivote rok resp. obdobie, ked by som bola zmietana tolkymi silnymi pocitmi - od nenavisti, bezradnosti, zufalstva, lasky, a co ja viem coho - privela na jednu dobu a na jedneho cloveka, a to to robi velmi zaujimavym a v dlhom meritku aj velmi poucnym...
porucam sa s laskou
J.

Dnes som prekonala samu seba

2009-11-06T19:18:00.000-08:00

Prvy krat som isla hrat capoeiru v rode - na vystupeni pred celou univerzitou na MUESTRARTE (skoro som sa predtym poblila od tremy - asi ako pred prvou session ked som mala strach prezentovat) a rovno odtial sme sli do jedneho hotela, kde sme mali prezentaciu pre nejaku banku na ich evente, a aj tam som sla - dokonca ked sa zrychlila muzika, a chalani ma potom potlapkavali po pleciach a ze super - ja som mala zly pocit lebo sa mi nepacilo ako som hrala lebo samozrejme som na seba stale narocna strasne, ale dobry ze som prekonala svoj strach. Fotku ale z toho nemam ziadnu, heh.
Ale boli uzasni - Cristian, Jeffer, Sagas, Risas, Cascos - aj ked to nikdy nebudete citat, vdaka za podporu, dnes som prekonala jeden zo svojich najvacsich strachov.

Pak sme sli vsetci - capoeiristi, grupo de teatro, grupo de tamboras (to su hodobnici co hraju na tych obrovskych bubnoch) ku kamaratovi na dom akoze oslavovat. No, vsetci vieme, ze v tychto dnoch sa na oslavy moc necitim, ale jelikoz sme toto tu bolo na nieco na co sme sa vsetci velmi tesili uz davno, tak som sa donutila ist aj ked som mala chut ostat v posteli. Coz som vlastne aj urobila, bo ako som dosla, vypytala som si od kamosa postel a sla som si na hodinu pospat. Pak som sa zobudila a kvasilo sa, ale ja som viacmenej sedela v kresle, popijala pivo a zasla nad energiou tych bubnov a na to ako sa vsetci okolo mna hybu, heh! ;-)
Mam len jednu fotecku s novou traineeckou Marusckou z Brazilie (ano, meno ma ruske, lebo jej tatovi sa paci rustina - haluz! ;-D) Je strasne fajn, skoda ze nemam cas sa s nou viac zoznamit. Ale nemam fakt cas na rozvijanie noveho "vztahu" - hoci len kamaratskeho... drsne, heh

O tom ako som oslavovala svoj prvy Halloween

2009-11-02T17:00:00.000-08:00

A o tom ako som sa aj prvy krat v Kolumbii poblila, haha...

Musim povedat ze som sa na to tesila ako decko uz par dni, ale pak prisla sobota, a nejak som sa ocitla o deviatej vecer s mastnymi vlasmi, bez penazi a bez mejkapu v dome kamarata s jeho mamou... Jo, a bez predoslej nalady...

Len sme tak kecali, ukazovala som jej rozne fotky na facebooku a cakali kym pride domov synak, ktory sa pekne zdrzal a tak nas potom maaati vystrojila, reku "ako to ze nikam nejdete?!" Ze pockajte, ja vas vyobliekam za ciganov, tak som sa citila ako brat so sestrou ked ich mati vystraja na karneval, a tak ma tam machlila, a co ja viem co, ze aj nalada prisla...

Tak sme sa stretli s dalsimi kamaratmi, kupili daky rum a pili ho na ulici (ulice boli plne masiek - ale fakt akoze fest si dali ludia zalezat), a ani som to nejak neprehnala, len som akosi pozabudla jest.

Tak ked sme o dakej tretej dosli na dom kamarata ze ideme este spievat a tancovat, tak Janka veru toho vela nepospieva a nepotancuje - zacalo mi byt divne, tak mi vravi Marino reku "choj sa vyblit" a ja ze "nijeeeeeeee, nechceeem, z alkoholo som neblila uz roky (TOPALKY nepocitam!)" no a po 10. minutach hadky som teda posluchla a musim povedat ze som dobre urobila.
Hned mi bolo lepsie, ale kamosi si len "high five" dali bo nikdy sa im nepodarilo opit ma natolko aby som tak dopadla. Bo ja furt, ze to som si uz odskakala "za mlada" a ze na toto som uz stara. Ale nevyhrali, bo akoze opita som nebola, len zle sadlo kvoli prazdnemu zaludku...
No, ale toto asi nie su detaily o ktorych chcete vela pocut, to si len tak pre seba...
Tu su nejake fotky z tej noci:

Ahhh, a skoro som zabudla ze doobeda sme mali capoeira rodu v prezleceni, tak to bolo tiez super vtipne - mam odtial fotky aj videa! :-D
(ludi na tychto fotkach mam inak strasne rada!)

O tom ako som bola akoze dolezitym speakrom na miestnej univerzitnej konferencii

2009-10-27T03:50:00.000-07:00

Tak, ako som uz spominala v predchadzajucom poste, povedala som YES prilezitosti recnit na konferencii univerzity UDES (Universidad de Santander - Santander je department ktoreho Bucaramanga je hlavnym mestom), kde sa konal "Seminario Internacional de Gerencia de Negocios" (medzinarodny seminar business managementu alebo ako by som to prelozila).
V piatok mi na meetingu dekan zadal temu - ze ako robit business s Ceskou Republikou, hehe, tak som povedala ze ano.
Esteze mi Jano poslal nejake linky z predmetu Podnikani a kulturni odlisnosti, inak by som bola asi nahrata - a aj na takej "lahkej" teme som stravila dobrych 5 hodin prace...
Najvacsia bola vyzva odist skorej z mojej prace t.j. zo skoly. Sepu sa snazila volat Bernarde uz v piatok a vypytat mi povolenie, ale sa nedovolala...
Tak jej volala v pondelok rano o osmej, ci ma o desiatej pustia z roboty. (na konfere som mala byt sice az 3:30, ale kedze som mala hovno pripravene, tak som potrebovala na tom makat a aj s nou bo mi mala akoze prekladat).

No, tak tu sa zase potvrdilo aka je Bernarda "perra" alebo "bitch", bo jej povedala - citujem: "Uz ste vela krat Menu vytiahli kvoli hlupostiam [realita: raz v marci na chairovanie AIESEC konfery, inak som bola normalne chora a tam ma AIESEC z prace nijak "nevytahoval", normalne som mala papiere od doktora] takze tentokrat ked je to dolezite, tak ju nepustim."
Tak Sepu ostala bez slov, tak jej este povedala ze ak chces, tak jej da na telefon dekana a zacala spominat mena dolezitych recnikov dalsich co tam vystupia, tak Bernarda povedala ze sa musi spytat Abelarda, no a ten ma pustil. Ale sila aka je to biatch!

Tak som dosla k Sepu o jedenastej, ta mi dala najest (bo tieto dni nemam cas ani jedlo si kupit, fakt hladujem) aby som neodpadla, a makala som na prezentacii. Ona mi mala prekladat, takze aj ta makala so mnou.
Potom ma jej segra obliekla, kedze ja nemam ani jeden kus formalnejsieho oblecenie (neviem ako si akoze idem hladat dzob bo nemam pracovne oblecenie akoze do firmy, heh!) a frcali sme.

Tam ma asi tristokrat predstavili ako Jana Meniarova, MBA, aj ked som im niekolkokrat vravela ze MBA titul nemam! ;-D iba HR modul jedneho kurzu, oh well...

A tak som to ponala skorej z kulturnych odlisnosti - ze co mozu ocakavat v CR, aki su ludia, business background ovplyvneny transition ekonomikou, styl komunikacie a pod. najprv kvizik o CR ze co vedia (nic) a tak. No bolo to super zaujimave, a furt som skakala do spanielciny miesto anglictiny, tak ma Sepu isla zabit. Uz mi skacu viac spanielske slova na mozog, nez anglicke, :-D

A tak - bol to uspech, dopadli sme super, trema ziadna, a dnes ideme na nejaky raut ci veceru este s papalasmi miestnymi...

Narocny vikend

2009-10-25T20:36:00.000-07:00

Vazeni a mili, takze po poriadku - toto tu bude o tom, ako som si pripomenula stare AIESEC (hlavne EB a MC) casy pretoze som bola tak busy ze som nevedela co skorej...

Co ma cakalo v piatok po robote - narychlo zvolany meeting s hlavou katedry, kde sme v piatok vecer konzultovali o com ma byt moja prezentacia na pondelnajsej (!!!) medzinarodnej konferencii miestnej univerzity o business managemente. Tema - obchod a business s Ceskou republikou. (viem ja???!!! :-S)
Takze, zlata moja - v pondelok o tretej vystupujes ako recnik MBA doktora Jana Meniarova (darmo som mu 3 krat vysveltovala ze mam certifikat len z HR modulu MBA kurzu a ze titul MBA nemam! he!)
Odtial som padala na skolsky event.

Dia del amor y amistad (Den lasky a priatelstva) pre ucitelov vsetkych skol
Od nas sme sli traja - moji dobri kamarati Oscar a Luz Bibiana ale kestok sme sa nudili. Ale chcela som obkuknut inu skolu, tak som sla. Uplna parada bola! Fakt krasne tam mali, len bola tma, tak som nic neodfotila.
Mam len fotky nas v telocvicni a potom este video mnisok ktore ucia na jednej skole, ako tahaju ostatnych tancovat merengue - iba som v nemom uzase ostala a natocila vam to! :-D

Odtial som po skonceni a napchani sa zemiacikmi, pecenym masom a klobasami (LOL! :-D) padala stretnut sa s kamosmi, kde sme dali zopar piveciek predtym nez som to mala stihnut na Andresove narodeniny, ale vdaka vydatnemu dazdu (jakoze, lejak jak hovado) som ho stihla uz len pri odchode. Ze som prisla domov o nejakej tretej rano, asi nemusim spominat...

Rano bolo vstavanie tazke, bo od rana nas cakalo 6 hodin interviews s kandidatmi do miestneho EB (vedenia AIESEC).

Nasa priprava na Assessment Centre vyzerala asi takto: ;-)

Hodina slovenciny:

Po prichode domov z interviews som padla do postele a spala, a po zobudeni zacala zufalo makat na tej prezentacii o businesse v CR bo som vedela co ma caka nasledovny den...

Stvrt maraton anebo Ako som zistila ze Bucaramanga je postavena v kopci :-D

S kamosmi Mayom a Jaimem sme sa boli dohodli ze si pobezime stvrt maratonik a toto rozhodnutie samozrejme padlo pri par pivach, cigaretke (podaktori) a takmer bez ziadneho treningu! ;-)

Nas ciel: dobehnut do ciela bez zastavenia. Na case nezalezi!

Popis ucastnikov:
Jaime - ochlasta ale v podstate atleticky typ, behava X krat do tyzdna aj hodinu a do kopca
Ja - taktiez vcelku atleticky typ (a niektori by mozno dodali "a taktiez ochlasta" :-D) traviaci sportovymi aktivitami tak 5 dni v tyzdni, ale taking it easy - co sa behu tyka - rozumej 2 krat do tyzdna, cez vikend v parciku, 20 minutiek ;-)
Mayo - ochlasta, dost tuhy fajciar, nehybal sa podla mna aj 2 roky! ;-D

Priebeh:
polnoc - "lahka vecera" podla odporucani weboviek venovanych priprave na beh na dlhe trate - vyprazany patacon (predstavte si hranolky bo sa mi nechce vysvetlovat co to je) a hovadzie. Nie malo! Debili!

6:30 - budicek a snaha o rozlepenie oci ktore nie a nie ostat tak aby clovek nieco videl, nadavanie preco sme my blbci sli spat tak neskoro

7:30 - zapis cisel a zaciatok cakania, mierny excitement a dohadovanie sa o tom, ci ideme dat 10km trat alebo 5km trat

8:00 - malo sa podla planu VRAJ startovat

8:30 - este sa nestartovalo, cakanie si kratime blabolenim o vsakovakych picovinach, hadanim o tom, kto skonci posledny a pod.

9:00 - este stale sa nestartovalo a ja sa zaprisahavam ze ak to nezacne do 9:30, tak odtial padam - vsade je kopec ludi, testosteronmi nabiti vojaci pokrikuju nech uz to zacne, pobolievaju nas nohy od tolkeho statia, zaciname citi unavu, moje obviazane kolena citia ze som ich stiahla prilis a nie som si ista ci mi do zvysku noh dostatocne prudi krv.

9:30 - este stale sa neodstartovalo, studentom ZS a SS skol to nejak zvlast nevadi, ja si sadam na zem kde si nadavajuc rozvazujem obvazy

9:45 - znovu si zavazujem obvazy lebo vraj o 10:00 sa bude startovat. Rozhodujeme sa pre 5km trat bo nam nezvysuje na viac kedze musime zacat robit vyberove konanie pre AIESEC hned po maratone. Tu ani netusime, aki budeme za toto rozhodnutie na konci vdacni!

10:10 - vyrazame a v duchu sa lucime s Jaimem ktory nasadil ponevadz vyssie tempo. Moj a Mayov plan - udrziavat pomale tempo a nedat sa vyviest z miery okolo sprintujucimi faganmi a uz spomenutymi testosteronom nabitymi vojakmi ktori vas predbiehaju. Mate pocit ze vas vsetci predbiehaju. Serieme na to a enjoy-ujeme! ;-)

1km - beziac dolu kopcom si este dokazeme pospevovat "I've got a feeling" od Black Eyed Peas a Majo zvlada bezat aj robit videa

1,5km - 2,5 km - Zacina kopec a ja si uvedomujem ze nebude kratky lebo tu cestu poznam a snazim sa na nic nemysliet - najma na ludi okolo a iba si opakujem "FOCUS", Majo, ktory sa doteraz drzal vedla mna, mi stazka dychciac vypusti nieco v style "Myslim ze odpadnem!" Vtedy ho vidim naposledy a drzim si svoje tempo.

2,5km - Mayo konci a kraca domov - my o tom nevieme

3,5km - moje lave koleno - specificky jeho lava bocna slacha - sa rozhodlo ze sa mi pomsti asi za tolko sportu co tu robim alebo za slaby trening a zacina ma ostro boliet. Okrem toho sa mi zda Carrera 33 neskutocne dlha. zacina aj nechutne palit slnko.

4km - koleno ma nechutne boli a ja sa rozhodujem ze to dokoncim aj keby mi mali amputovat nohu. (Mimochodom, uvedomujem si ze hovorime o posranch 5 kilometrikoch - coz je tusim ako z Nemiec na VUBcku) no ale akosi v tom teple a kopci sa to zda mimoriadne narocny vykon). Minam faganov a testosteronmi uz nie tak nabitych vojakov ktorych stupanie pokorilo (Cha! Tak im treba, parchantom jednym! v duchu sa radujem) Hlavou mi zacinaju prebiehat myslienky ze je mozno mozne, ze to aj nedokoncim... Zda sa mi to alebo sa mi zacina tocit hlava??? "FOCUS!!!!"

4,5km - zacinam si mysliet ze ked to dobehnem, skoncim na vozicku. Kebyze je moje koleno moj kamos, tak mu prave oznamujem ze sa s nim uz v zivote nebavim - zradca jeden! Kua, 500m je TAK SKURVENE VELA???????!!!!!!!!!!!! (pardon za vyraz)

100m pred cielom - Bude to velka hanba ked odpadnem 100 m pred cielom?

CIEL - wow, ak zastanem tak si asi rozbijem hubu! Urcite dycham plucami? Zda sa mi ze ziadne nemam!!! Ty vole, asi sa pocuram! Ty vole, dala som to. Tak fajn. Moj cas: 35 min.

Hladam Jaimeho - dobehol za 27 min.

Cakame na Maya. Maya nikde. po pol hodine... Maya nikde... po hodine - sakra, chod pozriet do auta na telefon ci nevolal...

... dozvedame sa ze Mayo je doma a zacinaju selekcie...

Pada moje rozhodnutie ist do nemocnice po injekciu kedze pri akomkolvek ohnuti kolena mi od bolesti vyhrknu slzy. Citim sa ale zmierena - poznam ich (moje kolena) a necakala som od nich nic ine. Viem ze asi pojde o pretazenie.

Poobedie travim namiesto na Assessment Centre v nemocnici a behanim po injekciach, kam ma musel vziat Marino kedze Jaime vraj proste odpadol a zaspal a na to, ze mi slubil, ze ma tam zavezie, zabudol!

Dopisujem tento prispevok a padam do postele.

Fotodokumentacia z maratonu je viacmenej naj na tomto videu - ale vacsina asi nasim spanielskym joke-om neporozumie, sorry.

aj pes bezal:

Zaver: I had fun a nic nelutujem.

Cultural week - Talent Show a par dalsich fotiek

2009-10-19T14:19:00.000-07:00

Cely tyzden sme teda v podstate len lobzovali - odtial par fotiek a pak v piatok vecer nadisla Talent Show, kde sa mohli prezentovat decka s cimkolvek...

Toto mali prvaci tusim nejake divadielko na spanielcinu

Pocas tohto tyzdna som si aj takyto vytvor nasla na tabuli:

A tu je tvorkyna toho vytvoru: :-D

Tuna zopar fotiek z Talent Show - sme sa len tak nahodne fotili s deckami (ja tam vyzeram strasne, ale co narobim):

Tohto tu by som si adoptovala :-D

Tento tu ma uplne zboznuje a vdaka tomu sa nehorazne zlepsil v anglictine

So skolkarkami:

Laurita so psikom:

A uz par videi z talent show:

Cultural week - Time machine

2009-10-16T04:00:00.000-07:00

Tak tento tyzden sa vobec nevyucuje. Ako som spominala, maju takzvany cultural week, kde nazov az tak nesedi, ale to nevadi. ;-) Kazdy den si nejaka area pripravila nieco zaujimave a triedy rotuju po roznych stanovistiach alebo maju program v telocvicni.
V stredu prisla najdolezitejsia cast pre vsetkych "anglictinarov" (decka maju v anglictine aj science, math, social studies a tzv. Language Arts) kde sme robili tzv. TIME MACHINE alebo "stroj casu" - moji druhaci dostali dekadu 70. rokov.
V utorok som cely den oblepovala triedu plagatmi co mali za ulohu pripravit - s roznymi informaciami, atd. Vlastne cela skola malovala a dekorovala :-D
Starsi su ini "brutalisti" - vyrabali velkomalby a dekoracie z polystyrenu, alobalu a co ja viem co - obecne su Kolumbijcania dost vizualni, uz z AIESEC sa pamatam ze mali vzdy prepracovanu grafiku, aj na informatike sa tu na zakladke ucia s roznymi grafickymi programami pracovat, hodiny kreslenia maju do 17. rokov (hoci potom je to viac technicke kreslenie, ale co na tom), takze vysledkom boli malovky 5x5 metrov.
Ukazky mozte vidiet na nasledovnych fotkach: Drsne!

Toto tu je nasa trieda:

Potom vystupovali v roli ABBA, GREASE, hippiekov, a pod. tu su fotky a videa, fakt stoja za to! Mimochodom, YMCA je jedina pripravena choreografia co som s nimi nacvicovala - GREASE a ABBU si vymysleli sami! :-D

Nemy uzas a najlepsi den v praci

2009-10-09T21:19:00.000-07:00

... o Sandre a 1,5 hod. talku a neuveritelnych intrigach a spinavostiach mojich sefiek

... teambuilding s profesorkmi, amigo secreto a darceky (Jahir), ice-breaking activities, pivo a tancovanie, volejbal a futbal s muzskou castu zboru, vtipny Don Abelardo, stiff Alba s Bernardou...

Ako ma poziadali aby som ostala dalsi rok! :-P

Ako ma Alba viezla domov...

Co noveho v praci - t.j. v skole

2009-10-07T18:36:00.000-07:00

Som uz dlho nevypravala aj o "novotach" v praci...

Buduci tyzden mame takzvany CULTURAL WEEK - v pondelok je sviatok a zvysne 4 dni sa nieco deje - kazda "area" pripravila nieco - v utorok maju SPELLING BEE contest (sutaz v spelovani slov po anglicky), rozne sportove zapasy, dalej su tam nejake vedecke experimenty pripravene, hry s matematikou, historia, a co ja viem co...
No a hlavny je projekt TIME MACHINE aneb STROJ CASU, kde si kazdy rocnik musel pripravit projekt ohladne nejakej dekady. Na druhakov padli 70.roky a dostala som ich na starosti ja.
Zadanie: mate 30 deti, a na 20 minut s nimi nieco pripravte. Toto tu bolo oznamene hoodne casu dopredu, a musim povedat ze som na tom makala ako fretka! Ono sa to nezda, ale project management pre jednu osobu ako vysity, pretoze to nie je lahke ako so stredoskolakmi ci starsimi. Tym stacilo zadanie, a oni si to uz vsetko vymysleli, na nete pohladali infosky, pesnicky, rozvrhli si pracu... Ja nie, vazeni!
Potrebovala som postahovat songy zo 70-tych rokov (mami, oci, inak si ficim na Child in time, hehe :-D som si spomenula na ocove fotky s metlou - akoze hra na gitare, a ako mi mamina vypravala ako vrestali na to chalani na strednej ;-)), kazdemu decku som musela predpripravit poster ktory oni mali doma spravit. Z wikipedia postahovat infosky, zjednodusit ich pre nich, pre kazdeho pripravit vycuc 3 jednoduchych fraz ktore sa musia naucit naspamat - tie frazy je samozrejme treba nacvicovat z coho ide cloveka jebnut bo kym jeden hovori, ostanti ticho neostanu, vymysliet im tanec na YMCA song, vymysliet kostymiy suveniry ake budu rozdavat (dala som im vyrobit hippie nahrdelniky - a vsetko to bolo treba po spanielsky napisat rodicom, a........ aaaaaaaaaaaaa)
No, proste tu je par dokazov ako som na tom pracovala kazdu volnejsiu chvilu...

Ale musim povedat, ze som sa vela naucila o 70-tych rokoch, tak akoze nie je to nanic robota, no... Fakt musim povedat ze ucitelky na ZS to nemaju lahke, a zvladnut bandu deti je managerial skusenost ako svina!
A tento tyzden to uz s nimi len nacvicujem, ale je to vopruz!
Jakoze, flow toho ma vyzerat na 20 min. takto: 2 su akoze sprievodcovia a za minutu privitaju inu triedu co nas pride navstivit akoze... Potom maju 3,5 minutovy tanec na YMCA, potom si maju sadnut a vystupit akoze 4 decka oblecene za ABBU a povedat tri vety v style ze su slavni spevaci zo svedska a ich najvacsie hity su... Za tym z filmu POMADA, a pak ma kazdy z nich povedat 2 veticky o svojich posteroch...
No, tak toto tu sa za hodinu nestihlo prejst ani raz. A nemam hlasivky! hahaha :-D
Proste, to nebude pocuvat, ze ako to ide za radom, kym jeden hovori zvysok sa mrvi, beha, keca, picoviny robi, vlasy mi z toho dupkom stoja! :-D
To si fakt neviete predstavit!
No, tak najblizsie sem skusim dohodit nejake fotecky a videa z tohto eventiku - som zvedava ako to dopadne. Dnes som s nimi este vyrabala dekoracie - akoze hippie signs, kvety z farebneho papiera sme vyrabali a tak - ze som im nakreslila na A4 lupen na kvet ktore potom lepili dohromady aby z toho spravili giganticky kvet.
VYSLEDOK: bitka medzi detmi (s noznickami v ruke) o to kto bude mat ktoru farbu papiera vystrihovat, ("ja chcem vystrihovat kolecko, nie lupienok" apod.), zalepena dlazka od lepidla, zalepene lavice, zalepena ja, zalepene deti, milion drobnych kuskov papiera na dlazke, hlasivky v prdeli, vlasy dupkom, spokojne deti! :-P
Ach jo, skola zivota, vazne!

Ale tak aby sa nepovedalo, tak dohadzujem fotky z "megalomanskeho" projektu so stvrtakmi - citame s nimi Peter Pana (CDcka, reading comprehension a tak), tak som ich rozdelila na dievcata a chalanov a dala som im za ukol robit mapu Neverlandu. Tak niekedy je to radost pozerat sa na nich ako pohruzene pracuju na niecom co ich bavi - predsa len, 9 rokov je viac, spievaju si pri tom, tito vedia aj anglicky super, takze s nimi pracujem rada...
Dievcata:

Chlapci:

Tu mate k tomu aj video :-D

Diego:

Juanita:

Ana Milena:

Laura:

Jj, a skoro som zabudla - buduci piatok nas vecer caka TALENT SHOW! Pustia nas skorej zo skoly a mame velku sutaz talentov - nieco ako "Slovensko ma talent", hehe. :-D Ale vo velkom, svetla, dym atd. Zije tym uz par tyzdnov cela skola - starsi nosia elektricke gitary do skoly a o prestavkach vyhravaju Black Sabbath :-D, stale sa niekto preteka o to kto bude mat CD player, kazdy chce len nieco nacvicovat, zo vsetkych stran vyhrava muzika, a do toho ich mame aj nieco ucit! :-D No jo, no...

Ale taky moj tajny sen je vytvorit takuto skolu na Slovensku - teda, nie uplne, ale tak trosku zmiesat system nasho skolstva so systemom kolumbijskej private skoly a vytvorit jedinecnu privatnu skolu doma... Toz, SNIVAJTE S NAMI, ze jo... ;-P

Ako sme kempovali

2009-10-07T18:04:00.000-07:00

Uz sa mi ani moc nechce pisat, vsetko mi pride take normalne - v style: "sak co budem vypisovat..." :-D

Ale tak sa hecnem, a hodim par fotiek z predminuleho vikendu este...

Som si len tak kvasila doma v sobotu, ked sa zjavili traja kamarati dole pred domom, reku "mas 5 minut na zbalenie". A ja ze: "Hm, okej, a kam ideme?" Ze: "to je prekvapko". Ale ze mam zobrat plavky, ale aj mikinu...

Tak sme sa nakoniec vecer ocitli na finke (finca = chata, farma, vikendovy dom), kde sme si pri bazene postavili stan. No vtipne to znie ked to tak citam, ale tuna normalka... Ze popijeme aguardiente a tak, vzali sme aj CD prehravac, ale dako muka, nechcelo sa nikomu pit, tak sme dost skoro zaliezli.

Musim povedat ze som v noci dost mrzla (kebyze mi povedali, tak si vezmem riadnu prikryvku so sebou, bo takto spacak sme mali pod sebou, a zakryla som sa tak uterakom, heh), no ale rano som o siedmej vyliezla spotena ako mys, bo ako slnko zacalo svietit, tak zo stanu bola sauna ako vysita.
Tak som spala vonku zvysok rana, ako mozte vidiet na tejto fotke, hehe. :-)

No a sme sa s Dianou len opalovali, chalani sli na pivo a dlho sa nevracali, my sme sa zatial pekne spiekli (30-ka nebola dost a trubka Diana sa naterla 5-kou - niekedy su ludia fakt blbci - zato ze je tmava pokozka, este neznamena ze ju nespali!)

A pak si hadzali pivove flasky, a vsetko skoncilo fiaskom ked Marino hodil flasu aguardiente do vzduchu smerom do bazeba - akoze ju chyti vo vode, a nik z nas necakal ze vylovi rozbitu flasu a po zvysok dna bude lovit z vody sklo. No nadhera, co bam budem vraviet...

A taaak, proste nuda. Teda, nie "nuda", ale mam teraz take obdobie, ze miestami by som uz aj domov sla. Ze nic nove na svete a pod. :-D

Prestahovali sme sa

2009-09-25T06:04:00.000-07:00

Cauko, tak jednou z mojich recent noviniek je, ze sme sa vsetci traja prestahovali - ja, Luis aj Esperanza... Predala dom, a kupila byt v svtri 5 minut peso od nasho predosleho domu.

Takze teraz byvame na tretom poschodi 5-poschodoveho domu.

Bytik je ovela mensi nez nas dom, ale v pohodicke (bo dom bol velikansky).

Dom som zatial zvonku neodfotila, ale vnutri to mame takto:

Co nas vsetkych troch prekvapilo bolo, ako sme si rychlo zvykli - sme necakali. A vazne fungujeme ako rodina. Ked si neumyjeme riady, tak nas decentne zjebe :-D chodime si do jej izby na internet, bo stale nemame wi-fi (z tohto ma asi raz porazi), taaak, proste fajne... :-)

A toto tu ma chytilo vo volnom case

2009-09-22T15:58:00.000-07:00

Ked tu tak casto o capoeire a kamosoch odtial meliem, tak som si pomyslela ze vam ukazem ako mi to ide resp. nejde :-P

Koncert Juan Luis Guerra + Don Omar

2009-09-20T20:14:00.000-07:00

No, musim vam napisat ako som sa dostala na koncert jedneho z naj kolumbijskych spevakov “ako slepy k husliam” :-)
Som vedela, ze sa chysta koncert a kamosi uz dlho mali zakupene listky – za 130 000 pesos (ako u nas ked vyse tisicky vysolite), ale ja nejak tu ich hudbu zase nezeriem (este stale – hoci ma to pomaly pomalicky chyta), takze vela penazi, plus nikdy ma ani nenapadlo ze by som sla…
A tak ma len tak v piatok kamosi vyzdvihli autom poobede o stvrtej, ze ideme len tak na pivko na dom kamosa – tak len taka, skoro podomacky oblecena, bez mejkapu a bez penazi som vybehla… To som netusila ze sa vratim az na druhy den! :-D
Na dome sme zo 4-5 piviek stiahli kazdy (to su male), kecali, a potom sme sli autom k Marinovi domov, bo listky mal on tam plus byva relativne blizko stadionu… Tam nam dal daco najest a tak, a jeho mama ich isla zaviezt a ze mna potom domov zavezie… Som myslela ze pojdem s niekym inym zaparit, bo som bola fakt v nalade, tak som zatial obvolavala vsetkych ostatnych kamosov, ale bud mi nedvihali alebo mali ine plany, tak som sa zacala citit dost mizerne – reku, aj na ten poondiaty koncert by som sla – vlastne uz som o tom zacala rozmyslat ze by to bola zaujimava skusenst ist na kolumbijsky koncert – prachy neprachy… Toz, ale aiesecari mi stale nezaplatili (to, ako tu vela krat zijem tyzden na max. sto korunach a ako hocikedy nemam za co jest ani, kvoli ich nezodpovednosti, to by si tiez zasluzilo osobitny prispevok, ale o tom uz ani nepisem, som zvyknuta – aspon nepriberam :-D) a tak som nemohla ist…
Tak ma Marinova vezie domov, kecame, a zazvoni mi telefon – volaju mi reku: “Chces ist na koncert???! Hybaj, bude sranda!” a ja ze hej, len nemam prachy. Ze nech ti pozicia moja mama. No random jak hovado – asi jedna z najspontannejsich veci aku som kedy urobila (plus, neznasam poziciavat si peniaze, takze aj to). Tak sme sa zvrtli, Marta vytasila 100 000 pesos (zohnali mi chalani za 90 000 listok) a sup ho tam, uz som bola na koncerte… :-D Len fotky ziadne nemam, bo ako vravim – aka som bola, neupravena, haluzacka, bez nicoho… :-D
Juuuuj, a k mojmu prekvapeniu sme zaparili super – som zistila ze vela tych pesniciek poznam, len som nevedela ze ich spieva Juan Luis Guerra, hehe, tancovali sme, prepasovali sme aguardiente, tak sme sa aj slusne nakalili (no, hlavne ja a kamos z Bogoty – Tater), tak nas potom Marino kestok podopieral kazdeho z jednej strany – vraj sme strasne trepali po anglicky (akoze, triezvy tu so mnou anglicky nehovori nik z kamosov, ale akonahle maju isty level “amperov”, tak im to zrazu kecia! :-D)
Spali sme u Marina nakoniec, takze vtipne ked som rano domov dorazila po tom co som vypadla o stvrtej poobede predosly den… Obcas sa treba zresetovat.

Ked uz som u tej kolumbijskej hudby, tak tuto par vzoriek z koncertu. Juan Luis Guerra reprezentuje viac typicky styl – vallenato, merengue, atd.

Don Omar patri k stylu zvanemu regueton – ficia na tom hlavne mladi, lebo je to “sexy” hudba ako pop, pari a tancuje sa osamote ako u nas…

Lebo inak, ich koncept parties je proste tancovat chalan s babou, vela krat sa ma vypytuju, ze ako akoze tancujeme, ze fajn pocuvat rock a pod. ale ze ako potom niekto zbali babu apod. :-D Bo tu – tanec, salsa, merengue, vallenato, telo na telo a ide sa! ;-)
Kto tu nevie tancovat, tak je strasny luzer! Proste, nikdy nebude mat babu, a tak obecne. Od malicka to maju v krvi.
Ja som napr. vallenato a merengue moc nemusela, ale uz sa presuvam do stadia ze ma to bavi. :-D Bo vsetci chalani co ma schytia, si myslia “OMG, Europanka, to bude porod dikobraza s nou tancovat”. Obecne, ti Kolumbijcania co cestovali niekam (Kanada, Europa, USA), zdielaju nazor ze proste ostatne kontinenty nevedia tancovat. (a tak trochu maju pravdu) Ze ked skusali naucit baby v Kanade a pod., tak stratene pripadya pod. Takze potom len cumia a opakuju mi “tu te volviste una mujer colombiana” (ze som sa premenila na Kolumbijcanku) lebo su vypeceni ze mi to proste ide. Asi sa to len tak nevidi. A ja sa vzdy tvarim ze “akoze to nevieeeem a taaak” lebo mi to proste pride, vy idioti, jasne ze viem tancovat. To neni o narodnosti, ale o talente… A ze aj my mame “latino bary” – merengue a salsu som vedela predtym nez som dosla sem. Bojovala som len s tym poondiatym vallenatom, ale uz som “doma”. ;-)
Ale akoze uvedomujem si ze vela “nelatino” ludi sa to proste nikdy nenauci, neviem, maju strasne specificke pohyby tito latinos…
No, aby ste vedeli o com tu asi tocim, tak tu je par videi na ukazku…

Velmi slavny je spevak Carlos Vives - tu je jedna z jeho pesniciek (vallenato):

Tu som nasla na youtube video ako sa tancuje merengue - ani to podla mna nie su kolumbijci, latinos to davaju este lepsie, len nemam cas sa hrabat a hladat videa:

Tu je to ich typicke a uz spominane vallenato - tancuju latinos ;-)

Tu mate na ukazku salsu:

A poslednu vam nahadzujem cumbiu - velmi typicky tanec z pobrezia s velkymi suknami:

Jo, a co som este chcela povedat je, ze co sa mi paci je, ze u nich pretrvava folklor. Ze proste tieto muzicky (okrem reguetonu) su rytmy co pocuvali och babickya dedkovia, ale bavia sa na to mladi. Aby som to k niecomu prirovnala, tak je to ako keby my sme tancovali v paroch polku na dychovku na nasich parbach pre mladych alebo akoze “suboracke tance z Lucnice” :-D. A sa ma tu pytaju ze akoze na aku Slovensku hudbu my tancujeme, a ze co su “nase rytmy”, tak je to potom sranda vysvetlovat, ked clovek mysli na “Elan”, “Pehu”, “Horkyze Slize”, “No name” a pod. :-D

Zonalito II a dalsie porovnania

2009-09-15T08:07:00.000-07:00

Caute...
Mam teraz tyzden prazdnin a som svorc, tak som ostala v Bucaramange...
Cez vikend bola AIESEC konfera pre novych clenov, ktoru som pred pol rokom tiez navstivila... A tak boli zase momenty dejavu a porovnavania rozdielov co sa vo mne deje.
Spominam si, ako Tina pisala na blogu svojom o prelomovom momente, ako sa zacala citi v Juznej Amerike super a zaintegrovana, ked im konecne zacala rozumiet - stala sa ich sucastou... Chapat vtipy, songy, pokecat si, co ja viem...
Tak presne to mi napadlo. Ako sme sli pred pol rokom na konferu a oni tam vyrevuvali aiesecarske songy a kadejake slovne hracky co maju, a ja som len myslela na to, ako by som ich zastrelila, nech drzia hubu, ze sa mi chce spat.
Na konfere som sa pred pol rokom citila sama, stratena, ze tam nepatrim, atd.
Teraz, hoci som tam bola jedina trainee zahranicna, som mala pocit ze tam mam svoje miesto. Proste, "heeey, Meniaaaa, blablabla" komenty, vykriky, nejaka session, nebol problem zdvihnut sa a okomentovat ze takto a takto sme to my robievali a co ja viem co...
Parties - medzi nimi, sranda, a cestou nazad do Bucaramangy v buse som vyrevovala pesnicky s nimi! Uplna haluz! :-D
Maju inac super humor a vela taky "doberacskych" songov, pripominalo mi to casy ked som u nas vstupila do AIESEC a ked sme robili LTCs este s Bratislavou, a spievala sa "zatracena jasterica" a "na co myslis" a pod. Akosi to u nas vymizlo. A tiez som si tak uvedomila resp. mi tak prislo, ze Slovaci maju ku Kolumbijcom naturou blizsie nez Cesi...

After Zonalito in the bus :-D (Hartos, cakam na to ze mi pochvalis vlasy ;-))

Ako som sla na batizado capoeiry a navstivila X dalsich miest

2009-09-10T20:57:00.000-07:00

No, tak minuly vikend sa v mestecku Sogamoso, velkom asi ako Bystrica co sa nachadza dost blizko Bogoty (rozumej, daleko od Bucaramangy) konalo batizado capoeiry. Batizado je event, kde sa menia opasky co sa nosia na gatiach capoeiry (ja nemam napr. ziadny, aj ked by som uz mohla mat nejaky ten level), ale plati sa za to dost penazi a tak, takze som tam sla len ako ucastnik, nie ako clovek ktoremu to menia. Plus, som posrata hrat v rode (total mentaln blok, takze k tomu asi nikdy nedojde...)
Konalo sa to v divadle v Sogamose, kde boli hlavne rodinni prislusnici danych osob, a ide o to, ze musis hrat s tvojim instruktorom a ten rozhodne ci si zasluzis novy opasok. (jak debilne to vysvetlujem, co? :-P) PS: capoeira, hoci sa radi medzi bojove umenie, sa v jazyku capoeiry “hra”, nie “bojuje”… Aj ked, tym ostrielanym dali teda riadne zabrat.
Vyrazili sme po fashion show v noci zo stanice – mali sme ist povodne styria, ale jedna baba sla skorsim busom, a druhy chalan to na poslednu chvilu odvolal. Tak sme sli len my dvaja s Marinom, co mi je tu teraz aj tak najlepsi kamos. Furt ma niekam vlaci, a mne sa to paci. (rym :-))
Plan bol stavit sa najprv v meste zvanom Tunja (citaj “Tuncha”), ranajkovat tam, obzriet to tam, a potom ist do Sogamosa. Ale mi mily zlaty panko zabudol povedat ze je tam kosa ako v Rusku, takze pri teplote okolo nuly (alebo kolkoze je ked vam ide para z ust), som zavelila ze "ina vesnica, por favor" a tak sme neplanovane skoncili v jednej z turistami najviac navstevovanych destinacii - vo Villa de Leyva. Je to v podstate chranena vesnica, nieco ako Giron, zachovale biele domy s drevenymi okenicami, vydlazdenym namestim - proste, co u nas najdete hocikde, ale tu sa to fest rata, ranajkovali sme teda tam, porobili kopu fotiek na namesti a pod. a odtial sme sa pohli do Sogamosa.

Fotky z Villa de Leyva:

Na trhu, kde sme aj jedli:

Inak ten trh, to vam bolo zvlastne miesto. Neviem, tym ake to bolo "stare" ci nie "neat", nie moderne upravene (stare nadoby, kazdy riad iny), tak mna vam to proste pripomenulo detstvo, domov, starkeho - aky sme mali dakedy dvor, staru starkinu kuchynu, proste nasu krajinu, ked este nebola "zapadna"... velmi silne pocity som tam mala...

Hartos, tieto su pre teba ;-P

V Sogamose byva Juancho - chalan, ktoreho nepoznam dlho ale mam ho rada ako keby som ho poznala roky (kratkovlasy co mi pomahal opravovat pisomky), a Marino tam 3 roky zil a tam sa aj s JuanChom spoznali, a tak sme zo stanice zamierili do JuanChovho domu. Lenze JuanCho, ktory studuje v Bogote, tam este nebol, tak som myslela ze reku niekde pockame...
Ale nieee, toto tu je Kolumbia (teraz to myslim v tom najlepsom slova vyzname ako sa da) - otvorila nam segra, Marino sa s rodinou zvital - sak boli kamarati, a co na tom ze JuanCho tam nie je - mohlo sa obedovat! :-D
O ich pohostinnosti by som mala asi napisat separatny clanok. Proste, prisiel dalsi kamos zo Sogamosa, tiez sa s nami najedol. Potom dalsich 5, neskor - az po obede, ale vobec nevadilo ze JuanCho no está, kvasilo sa unho v dome s jeho rodicmi - sak vsetci su kamarati nasho syna, tak co. A rodicia ich aj vsetci poznaju - takto to tu chodi...
Ako by som to - ako keby som si ja k Bodnarovcom, ci Rociakovcom zasla ked uz som tam, a nevadi ze Bodka ci Nina dojdu az o par hodin. A rovno aj s kamosom... :-D Dobre, nie?

A potom v divadle vecer bolo niekolko hodin batizado, vymrzli sme riadne, bo skoro v 3000 metroch sme boli, tak cez den ked pecie slnko OK, ale vecer kosa, a vecer sme sli na pivo. Ja a asi 20 chalanov!!! (Inak baby - neskutocne ake tela maju - uff, mam zopar funny fotiek na porovnanie! :-D) Ale vybrali by ste si, ty koki! :-D
Ale mojmu mozgu davalo riadne zabrat vselijake komentare coolovo odbijat, a navyse v spanielcine, ale musela som - aby som "presla" v ich ociach. Podarilo sa! ;-)

Videa z capoeiry:

Fotky:

Abdominales - skoro rovnake ;-P

S mestrem:

Nedelu sme prespali dlho, a po obede nas rodicia v aute (siedmich) vzali do blizkej dedinky prejst sa do prirody a na kolace co tam predavaju - taky v pohode dnik, sli sme spat skoro...

Fotka do rodinneho albumu ;-)

Potom typicky, babka co predavala karamelky - drobucka, ale "podnikatelka" - my ze nech sa s nami odfoti, a ona ze iba ak kupime (za 10 korun v prepocte), tak sme s Richardom vyhrabavali nejake drobne... :-D

Tak tu uz sa veselo skeri! :-P

Z prirody (najlepsie bolo ako sme tlacili zraneneho JuanCha hore)

V pondelok som uz len ja s chalanmi sla obzriet obrovske jazero ci co to je - Laguna de Tota - je tam urobena biela piesocna plaz, a tam sme sa dosytosti cely den vyblbli - robili sme kadejake umelecke fotky, aj akoze na "modeling" sme sa hrali, a pod. :-D

Toto tu sa mi smiali, lebo sme boli v buse a ja som citala knizku (btw. prvu po spanielsky - kupila som si Coelha - Na brehu rieky Rio Piedra som si sadla a plakala - A orillas del Rio Piedra me sente y llore) a chalani ze aha, laguna, a ja ze "uuuuhmmmmmm" a ani som hlavu nezdvihla, tak sme sa potom fotili v krasnom prostredi s knihou! ;-D

Just chilling:

Vymyslanie blbosti a nase "modelingovanie" :-D

A spali sme a vyblbli sa na plazi:

A zopar umeleckych:

Proste, bol to vyborny vikend, oddych, vsetko mozne, cez noc cesta osem ci viachodinova do Bucaramangy a rovno do roboty, ale nevadi... :-D

Fashion show

2009-09-10T20:36:00.000-07:00

Tak konecne minuly piatok nadisiel den "D", v skole cez den decka len nacvicovali, tak som takmer neucila, a pustili nas o jednej domov, aby sme boli o piatej nastupeni na modnu prehliadku, ktora sa konala pri prilezitosti dna "integracie skoly a rodiny" ci ako by som to prelozila, no to je jedno...

Vtipne bolo, ze pocas dna prisiel za mnou sam Don Abelardo - vlastnik a partner Done Bernardy (the biatch) ktory je vlastne mily panko, len je babkou v rukach zlej Bernardy a Alby, no a povedal mi ze chce aby som aj ja vecer predvadzala... Viaceri profesori sli, tak som povedala ze OK, pretoze jednak som mala ist s mojim kamosom - ucitelom tanca Jahirom (ktory si predtym slahol 4 ci 5 piveciek, ze jo), jednak je to sen kazdej holky a jednak mam z toho strach a hanbim sa, a vzdy je dobre robit nieco co vas challengne...

Tak sa slo domov, vyobliekat, vyumyvat a co ja viem co, ja navyse aj zbalit do Sogamosa na vikend, a povedala som si ze vyskusam vypytat povolenie ostat az do pondelka. Na toto ma chalani presviedcali uz asi tyzden, nech sa spytam ci ma nepustia, nech si vymyslim ze musim ist na ambasadu do bogoty alebo daco take, ale ja tava samozrejme neviem klamat, plus neasertivna hanblivka tenkrat po X-te, som tak neurobila.
Ale jak za mnou dosiel Abelardo, som si povedala ze jeho sa skusim spytat... Sak aj ja prenho nieco idem urobit, no...

Tak sme vecer dosli do skoly, decka zlate - vyobliekane, vycesane, a co ja viem co, vsetko to bolo vcelku profi zorganizovane, molo vystavane, osvetlenie, tombola, atd. no jedna slava. Pofotili sme sa co-to, a vecer presiel ani neviem ako...
Tak som sa priplichtila k Abelardovi ze ci mozem ostat v Sogamose az do pondelku - ze mame dolezitu prezentaciu z capoeiry, a ze chapem ak povie nie, a ze to budem akcpetovat a respektovat, ale ze som to chcela skusit, a tak cuduj sa svetu, tvaril sa v pohode, az na to ze povedal ze sa musi spytat Bernardy. SHIT!
Ale asi ju ukecal a "to cut a long story short" - dali mi povolenie vymeskat jeden den v praci kvoli cestovaniu! :-D Nice! ;-)

Nejake videjka (povedala som kolegovi nech nahra aj moje, a namiesto toho mi urobil fotku na ktorej nebolo nic vidno, hehe! :-D):

A fotecky:

Colombian marketing and sales

2009-09-03T19:18:00.000-07:00

No, takze som chcela napisat o tom, ako mame ist na AIESEC konferu. Fee (poplatok – za ubytovanie a stravu) je povedzme nieco cez 60 000 pesos… Aby sa im podarilo znizit tento poplatok pre delegatov, mozu tito predavat kupony co sa podobaju na loteriu. Jeden je v hodnote 2000 pesos, predas ho trebars kolegovi, a ten s nim moze vyhrat cestu zadarmo do mestecka pobliz, s obedom, pre dve osoby. Vyzrebuje sa osoba proste. Z hodnoty tohto listka ide 1900 pesos na tvoje fee a 100 pesos ide na pokrytie nakladov na tuto vyhernu osobu. Takto si to vymysleli AIESECari ale vraj je to dost bezne taketo nieco…
Tak vravim Juanovi – kamosovi co je v organizacnom teame, reku, ci to musim platit cele ked som facilitator a mam tam session, a pod., a tak mi supol zopar kuponkov do ruky, ze predaj ich! :-D
A ja som nanho vyvalila oci v style “co ti sibe, bracho?!” Ja – taka neasertivna hanblivka, v zivote nedokaze prist za kolegom a povedat mu nieco ako “ hej, pocuuuj, predavam hento tu, daj mi 2000 pesos a mozes vyhrat zajazd” – keby za mnou dakto tak dosiel, tak mu poviem, ze dakujem, neprosim. Nie ze by sa mi to zdalo vela penazi, ale proste nemam o tom zaujem a nepotrebujem to, no…
Na to mi Luis s Juanom argumentovali, ze ved to je jasneeee, ze to mam kolegom a kamaratom tak povedat ze “pocuuuvaj, potrebujem aby si mi pomohol – z tohto mi idu peniaze na feecko na jednu konferu, tak potrebujem aby si mi “vypomohol” a kupil aspon jeden listok…” Na co som vyplestila oci este viac – reku, hadam nechcete aby som takto na rovinu isla “zobrat” prachy od svojich kamosov ci kolegov! :-D
Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa, proste nieco, co bolo pre mna totalne nemyslitelne, bolo pre nich totalne normalne. Ja ze, to uz len akaaaa hanbaaaa, a oni ze nieeeeeeeeeeee ze to je tu uplne bezneee, kazdy ti tu vypomoze s takym niecim, ze to neni Europa! ;-D
No, tak sme sa smiali, ze ake kulturne rozdiely. Samozrejme ze gule na nieco take som nenabrala, takze to budem musiet este vykumstovat… ;-)

Dejavu

2009-08-31T15:43:00.000-07:00

Tento vikend som zasla na aiesecarske Assessment Centre, ktoreho som sa zucastnila hned prvy vikend co som dorazila do Kolumbie...
Na tom istom mieste, rovnako to vyzeralo, len ja som sa citila inac...
Brutalne uvedomenie - predtym som sa tvarila hanblivo a stiesnene premyslala ci sa tu budem niekedy citit stastna... Teraz som dosla, pozdravila a vybozkavala vsetkych kamosov naokolo, porecnila co-to 10 minut aby som si pripomenula ake to je a uvedomila si ako sa vsetko zmenilo a aka som medzi tymi uzasnymi ludmi stastna...

Niezeby doma neboli, to nie, vzdy som mala stasie byt obklopena uzasnymi ludmi... Ale proste - tam si clovek uvedomi ten rozdiel. Pripajam dve fotky:

Februar 2009

August 2009

A inak tak - normalny vikend, nicnerobenie, v piatok vecer aj v sobotu sme sli kalit - v sobotu sme sa kvalitne rozbili - zase sme boli u Oskara na dome, hralo sa na gitarkach, dokonca tentokrat spievali po anglicky aj rockove balady, tak som si aj ja svoje uzila a tak. Mam sa fajn! :-)

Getting burned again and Ladies' night

2009-08-22T17:18:00.001-07:00

V sobotu doobeda ma kamos pozval do klubu znovu do Mesa de los Santos, kde to uz poznam, ale tentokrat tam, kde som este nebola – je tam jazero, a je tam vystavany club – stale som nepochopila tento ich koncept, ale myslim ze klubom volaju nieco ako rekreacne zariadenie s arealom kde je vacsinou bazen, restauracia a co ja viem co este vsetko mozne… Vacsinou sa tam plati tucne clenske a pod. ale ked ma niekto prislusnikov, moze pozvat “invitados” – takto ma mohol on zobrat. Ak som to teda dobre pochopila. Nikto nechcel ist s nami, tak sme sli len dvaja – myslela som ze to bude trochu nuda, akoze aj chvilami bola, ale nie az taka zase. Hlavne frisbee hrat len dvaja sa mi zdalo nudne, ale moze to byt tym ze frisbee je pre mna nudne asi aj o desiatich ludoch, hehe, a co ja viem, ping pong sme hrali alebo som sa tam stverala po hojdackach, nuda vsak nebola to, preco ma tam chcel zobrat – mali tam totiz trampoliny na skakanie, kde sme sa vyblbli do sytosti! Mam odtial aj videa – fakt haluz! Jak male decko sa clovek citi! :-D

Lenze sa mi podarilo brutalne sa spalit, ale BRUTALNE! Totizto v la Mesa ked som tam vzdy bola, tam bolo poriadne chladno – je to vysoko, plus som nikdy nemala stastie na pocasie. Tak som si nejak nepribalila krem s ochrannym faktorom – boli sme fakt len chvilku na slnku, fukal dost aj vietor a celkom chladny, clovek si nevsimol – az doma, ked sme sa poobede vratili – bola som proste RUZOVA! Doteraz mam hrudnik ruzovy, a strasne ma to boli len ked si na to tricko dam – takto som sa bohuprisaham nespalila roky rokuce! Iba na nejakych castiach ale, nieze cela – no drsne!

Anyway, doma som sa teda vynatierala a sla som vecer na tzv. Girls’ night ktora sa organizovala u jednej z holiek z AIESEC Bucaramanga – bolo nas celkom 10 bab, a tato noc bola uzasna – mala vsetko co babska noc ma obsahovat podla mna – dobre jedlo (mexicke tacos), alkohol (tuna obligatny rum s kolou), cokoladu (piekli sme brownies z ingrediencii co tu nechala este Teresa, ktora mi tam mimochodom nenormalne chybala), rozhovory a chalanoch a rozhovory o mejkape! :-D
Najlepsie bolo ked zacali robit zoznam TOP 10 najkrajsich chalanov AIESEC Bucaramana, a TOP 10 najskaredsich – no strasne, ale nasmiali sme sa nenormalne – vsetci boli totiz s podmienkou – ze “henten ale menej alkoholik”, alebo “henten ale bez plesiny ci s vlasovymi implantatmi”, alebo “henten ale nech radsej nehovori” :-D drsneeee!

Uzasne bolo, ze to vsetko bolo po spanielsky – fakt rychlo hovorili, smiech do toho a tak, a napriek tomu som sa citila sucastou – chytala som to vsetko, davala som rozhovory a tak – spomenula som si na Tinu ako pisala raz na svojom blogu ze akonahle sa tato bariera prekona, vtedy zacnes ozajstne “zit juznu Ameriku” – a stopercentna pravda. Citila som sa “medzi svojimi”, ziadny outsider, jednoducho uzasna noc! :-D

Operne solo a Alejo's graduation

2009-08-22T15:53:00.001-07:00

Tak vcera v noci som si "dala kulturu" - kamarat Alejo (mimochodom, tiez gay - je ich tu vazne dost!) konecne odpromoval a tak ma zavolal ze si vyjdeme von ale predtym ze bol v univerzitnom auditoriu solo koncert kolumbijskeho operneho spevaka co povyhraval vsetky mozne narodne sutaze, tak som sla. Som si myslela ze sa budem nudit, ale musim uznat ze bol vazne dobry! Som aj zabudla, ze opera ma vlastne bavi - hlavne tie zname ako Carmen a pod. :-D
Par videi tu: (mne sa najviac paci to tretie)

Pak sme si zasli do baru Clocks kde maju drahe europske pivo, tak ale raz za cas sa moze, nie? ;-)

Toto tu sa mi obzvlast pacilo:

A baby ma tam pozvali na girls night party tak odtial tiez bude "report" ;-)

S deckami priprava na Fashion Show

2009-08-19T20:22:00.001-07:00

Nasa skola organizuje dost veci pocas roka, na 4.septembra je naplanovana velikanska modna prehliadka – raisli na to partnerov – znacky s detskym oblecenim v telocvicni sa vystavia obrovske podium, moderator, tombola, vsetci rodicovia okolo 350 deti dojdu, som zvedava.
Ja som dostala so skolskou psychologickou Dianou na starost baby z piateho rocnika – akoze, za ne byt zodpovedne a tak, tak sme boli dneska po skole namiesto meetingu (yes) v jednom z tych obchodov skusat a vyberat veci s nimi, ktore budu predvadzat – vzdy lepsie ako meeting! :-P

A inak v oktobri je potom tzv. “cultural week”, kde si minuly rok triedy rozdelili napr. Rozne krajiny sveta a ostatni rotovali po triedach – ale sa to tu berie vazne, plagaty, kostymy, jedla, atd. a tento rok vymysleli ze bude “time machine” (stroj casu) a ja som dostala druhakov na starost a 70.roky – Sodoma Gomora. Tak mam normalne akoze mini projekt na starosti – len na to som sama, bo je ine zadat to deviatakom, ti si nabrainstormuju, podekoruju – zorganizuju vsetko sami – mne takto ostane urobit vsetko sama a vypisovat rodicom co maju pripravit, heh! No uvidime. Kazdopadne, o tomto napisem viac ked pride na lamanie chleba.

Pozeram ze furt nepisem nic o Kolombii ako takej – ze fakty a pod. – tak ked sa prestane nieco diat v mojom osobnom zivote, tak zacnem kopirovat z Petovho Retovho blogu… ;-)

Inak, momentalne som dost v takej reflexivnej nalade – je to uz pol roka co som tu, a totalne sa to vsetko obracia/obratilo, co clovek citi k tej krajine, k svojmu zivotu tuna, porovnava to s tymi zaciatkami – chcem si precitat svoj blog od zaciatku a vidiet co som citila, prezivala a porovnat to s tymto teraz. Robim si inak take ohliadnutie kazdy mesiac, ale teraz najma po takom skvelom vikende kde som sa citila fakt sucastou zivota a spolocnosti tuna, mi zacina “dochadzat” – myslim ze toto tu pochopia len ludia co boli na dlhodobej praxi…

Halusky tenkrat potretie a bohuprisahan ze po posledne a opravovanie pisomiek! :-D

2009-08-18T17:37:00.001-07:00

Vecer ktory mal byt pre mna povodne nudny a pracovny, sa nakoniec zvrtol na dobru zabavu, co som si nikdy o opravovani pisomiek nemyslela.

Po tom co ma chalani dva a pol dna dodrbavali, mimo ine aj za to ze ktovie ake mame na Slovensku jedlo, som sa im rozhodla dokazat ze ich empanady svet nezachrania, a tak som sa odhodlala uz po 3.krat tu navarit halusky - uz som fakt expert! ;-)
Samozrejme ze sa oblizovali aj za usami! Ha! Zatial to tu ma statisticky uspech - jediny, ktoremu to nechutilo, bol Vafkin frajer Castulo. :-D
Za to som ich ale donutila pomoct mi s opravovanim pisomiek, takze som kazdy chvilu odbhiehala od sporaka aby som im povedala ze ano, tuto pol bodika mozte dat, tuto nie, do toho nasledovali vybuchy smiechu nad "vytvormi" detvakov - som myslela ze ma chalani zabiju od nudy, ale pobavili sa! :-D

Tu mam aj video - tu posobime vazne, ale nedajte sa oklamat. Este nahodim aj fotky. (potom ale bolo vtipne, ked som to rozdavala v skole a chodili za mnou detiska ze "teacher, a preco on ma za toto viacej bodov ako jaaaaa" a pod! :-P tak som im vravela reku "jaaaaj, chlapce, ja som ti bola chora ked som to opravovala, mohlo sa stat, no, daj, nak ti tam daco najdem" hahaha, tak premyslam ze to asi nebudem moct casto opakovat! :-P)

Po veceri sme sli odprevadit Juana na stanicu bo siel nazad do Bogoty po predlzenom vikende – vzala nas Marinova mama autom, a tu som videla tu pravu kolumbijsku kulturu – sa s tym Juanom lucila akoby jej vlastny syn odchadzal niekam daleko a nadlho – slzy v ociach a pod. Obecne su si tu ludia v rodine strasne blizki – ja napr. co poznam nasu rodinu – tak oproti inym mame brutalne dobre vztahy, blizke – kazdu nedelu kecame s maminou a ocinom o vsetkom. S nasimi nikdy nebol problem kecat o tom kde sme sa ako opili, o chalanoch, hocicoooo – niekedy aj 3 hodky predrbeme, ale rovesnici – nikdy nebolo treba co tajit a pod. Ale to je nic oproti tomu co som tu zazila, heh. Matky tu synakom volaju aj 3 krat denne, niekedy az nechapem, paneboze. Asi by mi to az tak vadilo – ale bolo to uzasne, pozorovat – taka otvorena laska – styl akym sa Marinova mama s nim rozpravala alebo ho dotykala. Aj Luis ked bol chory, tak za nim dorazila mama co byva 2 hodky odtialto aby sa onho postarala, heh.
A mna sa potom pytala ze ci mi nechyba rodina, a ja ze hej, ale ze sme si blizsi nez kedykolvek predtym bo kecame kazdu nedelu, ale ze ci mi objatia nechybaju a taaaaak, nieco blizsie, a ja ze som zvyknuta bo uz 6 rokov nezijem s rodicmi v podstate. Pak sa ma spytala ze kolko mam rokov a ked som povedala ze 25, tak iba ze “jeeemine, tak skoro z domu prec” tak som na nu vyplestila oci ze “SKORO????!!!!” reku to by si sa mala s nasimi porozpravat, Martuska, hahaha! :-D
A pak ma uplne zaskocila ked sa ma spytala len tak medzi recou ze “A preco tu neostanes?”, tak som len tak cumela zvlastne, lebo som jej nevedela na to hned odpovedat, ze reku – vsak rodina, nejaky zivot mam doma zacat a tak, proste “nieco”, neviem co a toto mi teda riadne “navarila” – lebo my to tu berieme ako prax, internship, to sa proste nerobi, a ze “nie si tu stastna?” a ja ze uz teraz heeeej, ale tak, ze ludia, priatel, krajina, rodina, priatelia, zivot, nevieeem, no fakt hustotka taka otazka – ako keby to bolo automaticke ze vsak “u nas v Kolumbii je dobre, sak ostan”, hahaha, a pak mi na to osoba, s ktorou som vtedy hovorila 3.krat v zivote povedala “vsak mas nas” – NO WAY! Ina mentalita, vazne!
Chapem o com je dlhodoba prax konecne, az teraz to tusim zacina, a uz teraz si viem predstavit ake to bude drsne odchadzat!!! DRSNEEEE!!! Ale o tomto viacej neskor, idem dalej hutat a nechat si to prechadzat hlavou a Kolumbiu krvou a dusou… Teste sa na viac filozofie…

Makulele presentation

2009-08-17T10:42:00.000-07:00

Nedelu som stravila povacsine kecanim na skype s nasimi, Hartos a Jancim a poobede som mala ist na nacvik makulele – brazilsky “tanec” s drevenymi palicami ktory casto doprevadza capoeiru, bo vecer bolo vystupenie na univerzite, lenze som dlho kecala s Jancikom, tak som to nestihla nacas, tak som im robila len fotografa. Ale nevadilo mi to, lebo Marino bol nasrany na chalanov ze dosli neskoro velmi tiez, a obecne sa k tomu stavaju dost nezodpovedne, tak riadne do nich hukal, tak som bola len rada ze medzi nimi nestojim. :-P
A este k tomu – lepsie to vyzera len s chalanmi ako mozte vidiet na videu – tiez by som asi nesla do pol pasa naha! ;-)

No a potom sme sli asi dvadsiati alebo tridsiati k Oscarovi na dom, ktory byva blizko a ma super dom (nevadi ze tu takto familiarne pouzivam mena ktore vam nic nehovoria? :-D), a tam sme grilovali masko a zemiaky, spievalo sa s gitarkami (hoci spanielsky rock moc nechytam), co ja viem co – vyborne to bolo, spravna atmoska, traja chalani tam asi 3 hodiny vyrevuvali kadejake songy v centre pozornosti – hrali si tam na “fiktivnych hudobnych nastrojoch”, my sme sa na nich len smiali – no az do rana sme unho boli, zasa som nic nenaspala. Ale moc som sa neopila… Velmi mi to domov pripomenulo a take tie “nase” parties.

No a na konci sme strasne blbli s fotkami – mozte vidiet tu, hovadiny sme vyvadzali! Super! :-D

Vrhanie sa na jedlo :-D

S oslavencom narodenin:

Chalani mi radili strategie ako zakryt moj herpes na fotkach :-D

Takto sa blblo:

Playing "Colombian bowling" aneb "Bolo Criollo" :-D

2009-08-17T10:36:00.000-07:00

No, najprv asi hodim uvod k vikendu ako takemu… Najprv som teda akoze ochorela, takze som bola vo stvrtok a piatok doma namiesto v praci – dobre padlo, len som si myslela ze to je len hrdlo zapalene a ze toho dost porobim ale hovno… Bola som dost slaba a tak, takze som sa na vela nezmohla, ale zase, ako prislo, tak aj odislo…
V piatok dosiel totiz Marinov najlepsi kamarat JuanCho z Bogoty (teraz ako odisla Teresa, tak travim najviac casu prave s capoeiristami – haluz, ale vobec sa mi nechce byt s AIESECarmi, skorej viac s “normalnymi sedliakmi” haha, chalanmi, taaaak, proste, neviem. Haluz, ako sa to vazne vsetko meni, prehadzuje na tej praxi – sa citim ako kedysi v Amerike ked som bola a zila tam s tymi 12 chalanmi v jednom byte… :-D
No, ale nie o tom som chcela – ale mala som strasnu chut si vyrazit niekam. JuanCho je tiez instruktor capoeiry, tak nam dal dost drsny trening – este teraz ledva stojim na nohach a krivi sa mi ksicht len ked si na zachod sadam, heh, a spravny typek, reku vyrazime von s chalanmi – sak hrdlo uz neboli, vypalime… V takej naladicke som bola, co uz. Tak sme poobede zahrali squash (celkom ma potesilo ze JuanCho hral ako retard a Marinovi sa vyrovnam a ten je veru dost dobry), vecer vypili moju flasku fernetu aby akoze chlapci zazili dobru palenku (velmi chutila – cha! 10 bodov pre Ceskoslovensko), a vyrazili von. Tam sme sa stretli s Juanom Davidom a Monterom (kamosi z AIESEC), supli tequilu, a uz mi veru aj do tancovania bolo (coz v poslednej dobe vobec, ale VOBEC neviem triezva – neviem co za bloky to mam).
A potom ma capoeiristi vzali hrat tzv. Kolumbijsky bowling anebo “bolo criollo”, kde na dialku – co ja viem – 30 metrov? (vzdialenosti fakt neviem odhadovat) hadzete takou volakou kamennou gulou na 3 koliky (no trafte sa!), pijete pivo, vedla je tanecny parket, hra muzika, no sranda celkom – vyborna particka, proste zabavila som sa ako uz davno nie.
To som este netusila, ze v tejto “trojke” stravime cely vikend – ale mala som fakt taku naladu – citila som sa ako chalan – asi preto, ze po tej chorobe som mala riadny herpes na ustach a vyzerala som fakt strasne, a kaslala som na to, chcelo sa mi byt taka “hulvatska” ako kedysi, nie za “damu”. :-D pit pivo a pod. (nasi, berte to s rezervou, dobre? ;-) ostatni – sak viete… ;-))
A zle mi robili stale, dodrbavali ma, ale mna to bavilo (aj ked niekedy uz nie – zabila by som ich), ale ako taki bratia velki, az na to ze su mladsi odo mna! :-D
Tu je par fotiek z tejto noci:

zlomena gula:

A takto nejak sa to hadze, aj ked asi nevidite:

Medellin - La Feria de las Flores

2009-08-11T15:52:00.000-07:00

Som dlho vahala ci ist a ci neist, kvoli prachom, a predsa len – uz 4.krat do Medellinu, nemala by som si to na nieco ine nechat? Ked ale vsetci stale vraveli ze Medellin vtedy stoji fakt za to, plus sa chystalo vela znamych trejnikov, tak som sa normalne tesila ze s nimi zaparim a tak.
Mam totiz este posledny cestovatelsky ciel co sa tyka Kolumbie – a to je jej juh – Cali (“hlavne mesto” salsy) a San Agustin resp. Popayan, kde sa nachadzaju prave velke sochy este z cias Indianov a tak. Povodne som chcela ist v polke septembra, ked mam prazdniny po 3.skolskom terme, ale neviem neviem ci mi na to vydaju peniaze ked som teraz sla do toho Medellinu. Este sa da tak urobit, ze vtedy ostanem v Bucaramange, lebo aj tu su nejake oslavy, a posledne si pocestujem az uplne na konci. Aj ked som to tak povodne nechcela, chcela som odist z praxe priamo a pod. ale o tom potom.

Spat k Medellinu – opat som sa dohodla s Vafkou, ze budem spat u nich s Castulom (Slovenka, co tu je uz 2 roky a ostala po praxi zit s frajerom v Medelline a ma sa super)
Tak som vyrazila vo stvrtok vecer, riadne vymrzla v buse, ako vzdy, a rano som bola v Medelline. Ked som k nim dorazila, isli sme este spat! :-D AJ to sa mi vzdy paci – a maju pre mna vzdy izbicku prichystanu, krasnu kupelnu s teplou (!!!) sprchou, pri ktorej sa vzdy smejem ako male decko ked je z niecoho stastne (fakt haluz! :-D) a po obede sme vyrazili pozriet sa na pochod tzv. “sillateros” – su to tradicni nosici kvetov. Zvazali z kopcov kvety do mesta na chrbte v takych nosiach, teraz sa z toho vyvinula sutaz roznych obrazcov, ktora samozrejme v dnesnych kapitalistickych casoch neopomina komercne vecicky – ako loga firiem a ich produktov.
Par fotiek tuna.

Je taka trasa po Medelline, a z webu a letakov kazdy vie kadial pojdu, tak vlastne popri tej trase su mnozstva ludi, a kazdy na to hladi, a foti – ved si asi viete predstavit…

Vecer sme sa vsetci trainees, co prisli kvoli tomuto do Medellinu, stretli pred nenormalnou univerzitou EAFIT, odkial odchadzali 2 typicke autobusiky zvane chiva – sluzia hlavne ako party busy, hra tam nahlas muzika ze sa clovek ani nepocuje, clovek zaplati “vstupne” a dostane s tym aj flasku do ruky, a busik si chodi po meste – nieco ako nase tram parties v Prahe.
Strasne super bolo sa takto stretnut, dosli decka z Cartageny, ktorych som si tam bola velmi oblubila aj za taku kratku chvilu, dalej z Bogoty – kamarat Edgar s ktorym som cestovala este na zaciatku cez Semana Santa – uz mi tam len Teresita chybala! Vazne! :-D A Jancik – velmi by sa mu to pacilo! Parili sme ako sa patri!

Na druhy den som dllllho dlho spala – az do obeda, Vafka s Castulom si dokonca vysli kupovat nabytok a ja som sa nimi dosla sama na parkovisko, kde koncila tzv. “car show” – prehliadka starych aut – najstarsie bolo z roku 1924 – velmi sa mi to vzdy paci, take nieco. Len sa to strasne oneskorilo, tak nemam dobre fotky s autami, bo uz bola tma, som radsej v rychlosti fotila ked prichadzali. Tu mozte vidiet:

Vecer som bola normalne taka leniva a unavena, ze sme ostali doma, Vafka odkvecla do postele uz o desiatej, a my sme s Castulom pozerali ten najtrapnejsi film aky som za poslednu dobu videla (Hanna Montana – take pre deticky ;-)) – no proste, clovek sa trepe parit do Medellinu a stravi den len tak – normalne. (som zabudla ze som si stihla poskajpovat este s Beou a Johnym, hehe).
Proste tak, ako doma som sa tam citila a vzdy sa citim v Medelline –resp, nie ako doma, ale super! :-) velmi fajn mesto na zitie – vela kultury, moderne, a tak.

V nedelu rano sme si len tak hoveli – citala som si knihu co mi tu nechala Teresa, a pred mojim odchodom sme este zasli do botanickej zahrady, kde bola vystava orchidei – nadherne to bolo – vsetko naaranzovane a tak. Proste, taky fajny vikendik.

Len ma potom po prichode domov seklo v chrbte tak, ze som musela v pondelok odist z prace na kliniku, kde mi dali dve injekcie do zadku, nech sa mi to uvolni. Dostat sa k tomu ale bol tiez zazitok sam osebe. Som dosla tam kde su doktori, kde mi oznamili ze mi nemozu pomoct, lebo vraj sa objavuje ze nemam zaplatene poistenie od marca (maju ho za mna platit aiesecari). Bola som v tej chvili zufala – nemohla som sa riadne otocit, bolelo ma to dost, ziadne vyhliadky na pomoc, dalej to znamenalo ze som nemala papier do prace a predstavovala si Bernardinu tvar… No proste, aj ked je uz clovek “zabehany”, su chvile ked sa citi tak sam a strateny – sice rozumie spanielsky a vybavi si, ked je za sklenenym okienkom 3 metre od vas zenska, ktoru ledva rozumiete lebo je proste daleko a lebo nemate sajnu ako funguju tie veci o ktorych vam hovori, tak je darmo…
Som si tam sadla na chodnik, trosku si pozalostila a snazila sa potlacit slzicky – aj z toho, ze nie je ani s kym si o tom pokecat, nie je o koho sa opriet a pod. zaujimave…
Potom som sa pozbierala a nejakym sposobom to vybavila tak, ze ma nakoniec vzali, dali mi injekcie na uvolnenie a bolo. Ale zaujimavy moment po case, no…

Partying and getting burnt during last weekend

2009-08-05T20:41:00.000-07:00

Minuly vikend (toto pisem basically vo stvrtok pred dalsim vikendom ktory vyzera ze bude zaujimavy ;-)) sme sa v sobotu vecer vydali do velkeho klubu za mesto (mozno ako ked sa do Ministry u nas clovek vystroji, neviem), kde mala vystupovat skupina s nazvom La Factoria - coz je jedno, ide o to, ze to akoze bola "hudba mladosti" mojich kamaratov tuna, takze mi prislo ze polka Bucaramangy tam bola, hehe! :-D

Tlacenica, telo na tele, parilo sa, tancovalo, potilo a co ja viem co, az kym som o druhej (do ktorej som vydrzala pouhou silou vole) neskonstatovala ze som na toto uz asi stara a so Sepu sme vzali taxika domov! :-D
Ale bolo to fajn, ze sme niekam takto vysli, aj ked nas to veeeelmi vela stalo. :-S

Pak som sa v nedelu donutila vstat a s par kamosmi sme sli do niecoho ako "Country Club" - netusim ako to prelozit - proste "venkovni klub" - je tam golfove hrisko, bazeny, co ja viem co - vsetko pre prachacov, ale nieo vybavil povolenie, a ja debilka som sa spalila jak cip lebo som sa nie poriadne natrela. Volali ma "teacher lobster" v skole potom tri dni! :-D Ale uz je fajn, len fotky nemam odtial. Cely cas som totiz bola vo vode, a blbla tam s deckami, ktore sa so mnou random skamaratili.

Tento vikend ma caka zase Medellin a Feria de las Flores - Festival kvetov, ktory vraj fakt stoji za to!!! :-)

Feeling home again

2009-07-28T18:33:00.000-07:00

'Feeling home again' = Pocit domova aneb CO K TOMU STACI...

Dnes aj vcera som mala narocny den v praci - ani nie tak objektivne ze by bolo zle alebo nejake nedobre hodiny, ale z nejakeho dovodu som kazdy den prisla riadne vyflusnuta... Az mi trestala hlava a pod. Normalne som viac unavena a vyflusnuta ked si idem lahnut pred jedenastou ako ked len svojich 5 hodin spim, nechapem...

Anyway, tak som si tak mentalne vysatie kompenzovala v posilke vcera a "potila pritom krv" ked mi zavola Sepu reku - Arthur (Josephson) prave dorazil z Medellinu do Bucaramangy - hybaj s nami do ConArte (nasa oblubena kaviaren/restauracia) vecer si sadnut. Normalne takto cez tyzden nikam nechodim lebo sa mi to zda ze uz neskoro, ale Arthur je stary kamos z Australie, co tam uz sice 7 rokov nezije (dva krat kandidoval na President of AIESEC International a pod. :-D) a pred tym nez prastil so svojim dzobom, tak robil dva roky v leadership departmente ABN Amro. Okrem toho, fasa typek, s ktorym sa da fest poficat - vela nasmiat ale aj hlboke konverzacie viest...
A tak som ozila aj po takom vyflus dni, kestok sa vystafirovala a slo sa. No tolko energie mi to dodalo - a to som sa aj vratila o desiatej vecer domov, takze pohodka. Pospominali sme kadejake konferencie - kto sa kedy a ako velmi opil na roznych Global Villages a pod. a trochu sa pobavili aj hlbsie na urovni...
Mal povodne v plane ostat tuna zo pol roka a pisat knihu, ale mu zavolali z Australie ze maju prenho nieco "len" ako dream job - tak mu platia letenku lebo chcu s nim urobit osobne interview - mal by vytvorit leadership kurz pre ex-Harvard, Yale, UCLA a pod. kapacity graduates, ktori potom maju ist vyucovat do skol co sa nachadzaju v roznych ghettach a tym skvalitnovat vzdelavanie v najtazsich podmienkach. Povodne program vznikol v USA, no a australska vlada sa rozhodla do niecoho podobneho tiez investovat... Pekne, nie?
Preco to tak do detailov opisujem? Pretoze som nadsena - pretoze stretnutie s tymto mojim kamosom mi dodalo kopu energie - niezeby som tu nemala kamosov, ale v takychto veciach mi tu nikto nie je blizky - veci ktore robi, robil a bude robit, su veci co ma nakopavaju, jeho humor je proste moj humor - nasmiala som sa za vecer asi ako za posledny mesiac nie, a proste citila som sa ako doma "medzi svojimi" - aaaaa, no neviem ako inac to popisat! :-D
Luis (ktory sa uz vratil z prazdnin) sa ma normalne pytal ze co tak ziarim energiou! :-D
No ako malo staci - staci ked sa clovek stretne s niekym kto je na podobnej vlne...
Arthur sa zdrzi v Bucaramange do soboty, pak zanedlho fici chairovat IC (ano, prosim pekne - som skoro odpadla ked to medzi recou spomenul, hovado, akoby nic :-D) - takze niektori sa s nim stretnete v Malajzii, pak uz frci do tej Australie...

A dnes mi vola, kym pracujem, haha, ze "zachran ma a prid ku CaroMo, ja sa strasne nudim!" :-D Tak idem, aj ked mi tresti lebka - dnes som ani cvicit nebola...
Sakra, a co tu taketo detaily vypisujem??? :-D Neviem...

No proste - chapete... podaktori... ze Hartos? ;-)

Moj prvy film v spanielcine

2009-07-25T17:35:00.000-07:00

Yes, tak vcera to bol vydareny den - hned po skole som sla so Sepu do kina a videla som Harry Potter 6 v spanielcine (bo iba nadabovane davali a nechcela som cakat az dojdem domov). Dokonca to ani nebolo annoying ako som ocakavala...
No, aj vzhladom k tomu ze som citala vsetky knihy, som s tym nemala ziadny problem a bola to parada (a haluz v jednom).
Vtipne bolo, ked mi potom Johny napisal ze akurat vysiel z kina v Bystrici - v rovnaky cas sme to dokukali! :-D

Potom som si sadla so Sepu na pivo a prediskutovavali sme jej nastavajuci meeting v ktorom mala "vyhodit" teamleadra projektu a ktoreho sa stitila, tak som ju pekne pokoucovala, a ked sa vratila, dakovala mi nastokrat! :-) Yes na druhu! Zase som sa citila, ze predsa len nieco umim a ze sa to nestratilo ako som si myslela. Zacina mi tento druh "roboty" chybat! Musim s tym nieco spravit.

Odtial som sa vydala na strechu k Mayovi, s ktorym som bola pohadana od Medellinu pretoze sa s nim nasmrt pohadala Teresa a tak cisto z loyality som nevedela ako sa k nemu spravat. Tak som sa rozhodla vypocut si jeho verziu ich hadky (vdaka ktorej sa predtym do seba zalubeni ludia ani nerozlucili pri Teresinom definitivnom odchode) a tak sme sa "pomerili" a ostali sme do polnoci lezat na streche a hladiet do nebies a filozofovat o vsetkom moznom, vypili dve piva, vyfajcili dve cigarety (z ktorych sa mi ako striktnemnu nefajciarovi brutalne tocila hlava, haha! ;-D)

Proste, fajn den...

...a dalsia kolumbijska haluz z ktorej ma skoro slahlo!

2009-07-22T16:58:00.000-07:00

Som rano isla v tom svojom skolskom autobusiku, ktory ma len za cestu do skoly stoji 50 000 pesos a kebyze chodievam normalnym busom tak je to o polovicu lacnejsie... a ujo sofer mi podal potvrdenku ze mam zaplatit...
...s datumom od 17.juna do 17.jula!!! co znamena ze za PRAZDNINY kedy som tym busom vobec nechodila!
Tak nanho najprv cumim zmatene ze to co a on ze platim rovnaky servis ako deti a tuna ze deti platia komplet cely skolsky rok - to je jedno ze mesiac tu dopravu nevyuzivaju...
Tak mu vravim ze reku to nie je fer a blabla, a on ze nech si pokecam s Donou Bernardou (no to vis, ta zenska ma neznasa!). Ide o to ze mi to tak na zaciatku zariadila ona ze budem rano s detmi chodit lebo som po spanielsky nevedela ani ceknut a ani som nevedela ako chytit nejaky bus a co tam chodi...
Tak mi to prislo pohodlne lebo aspon nikdy nemeskam a pod.
A tak neviem co mam robit!
Nezaplatim mu to a hotovo - co mi mozu, ziadny kontrakt nemam podpisany alebo co a tu sluzbu som nevyuzivala tak ju platit nebudem! :( A basta!
A zacnem chodit normalnym busom - je to pohodka... Zmena je zivot!

Dalsie zemetrasko :-)

2009-07-21T20:28:00.000-07:00

Som aj zabudla do rana, len mi Esperanza pripomenula ked sa ma pytala ci som ho citila. A vlastne hej, na par sekund akoby vam niekto triasol postelou zlava doprava - celkom sranda! :-)

Pozerala som na nete ze 4,9 stupna Richterovej stupnice malo.
Tu su o tom spravy (po spanielsky) - akoze machrujem ze uz citam spravy po spanielsky, ze jo! ;-)

Back in Bucaramanga

2009-07-20T09:02:00.002-07:00

A tak sme zakotvili na tyzden tu – ja do roboty, Janci prvy den so mnou, a potom uz bol doma, oddychoval, cital, aj sam si von zasiel, znovu posilka, beh, a stary znamy kolotoc.

Aj ma natocil ako ucim, haha! :-D Detiska z neho boli inak vypecene, pytali sa nas ci mame deti, hahaha, a ze ci ich pozveme na svadbu (jasneeee! ;-)) a pod. No vtipne!

A dnes som ho uz bola vyprevadit na letisku – bolo to fajn – ze sa na chvilu stal sucastou mojho zivota tu – teraz budu o inom tie skajpy lebo si bude moct vediet predstavit vsetko. Stalo to za to! :-) Smutno mi je – taka prazdnota zase. Ale nevadi – vsetko je tak ako to ma byt…

Medellin

2009-07-20T09:02:00.001-07:00

Toto bola v poradi moja tretia navsteva tohto uzasneho trojmilionoveho mesta a vzdy sa tam citim super! Povodne sme to nemali v plane, ale chcela som aby to Janci videl. Okrem toho, tam mal AIESEC Colombia NatCo, ktore chairoval moj stary australsko-europsky kamos z AI – Arthur Josephson, tak toho som chcela vidiet, plus s Teresou sme sa v Bucaramange rozlucili len tak predpotopne – dostala som od nej tricko z univerzitneho teamu z Wisconsinu a ja som jej vyrobila uzasnu “nastenku” s kolazou z nasich spolocnych fotiek!

Na opening plenary som sa zvitala so vsetkymi znamymi (hlavne z LDC co som chairovala v Bogote) a isli sme na Global Village na Plaza de las Luces, kde sme sice neboli oficialni ucastnici ale vypomohli sme Slovenske Katke ktora je na praxi v Manizalese a ktora tam mala stanok.
Okrem toho sme sa fotili s Cechmi – fakt sme dobre rozdeleni:
Ja som v Bucaramange, Katka v Manizalese, Janca v Cali, Tomas s Anezkou v Cartagene, Vendula v Bogote, Ondra v Medelline – kazdy niekde inde, tak ma clovek pocit ze ma “svojich” kdekolvek. :-)

Potom sme presli aj s Teresitou Museo de Antioquia ktore ma zbierku Boterovych obrazov. Viac o Boterovi tu, v skratke pre tych co nevedia, tak je to slavny kolumbijsky umelec, ktory sa preslavil tym ze maloval a robil sochy tucnuckych ludi – mne sa pacia najma sochy! V jednom parku je ich strasne vela – rovno pred tym muzeom – uz som raz na blog davala fotky odtial, tak tu su este nejake…

Potom nas miestny AIESECar vzal svojim autom len tak po meste aby sme co najviac stihli vidiet, a sli sme aj na MetroCable – lanovku co som uz tiez spominala, len su tam dve, tak som teraz vyskusala tu druhu… Janci mal tiez zazitok! ;-)

A vecer v sobotu sme sa uz museli navzdy rozlucit s Teresitou lebo my s Jancim sme museli ist na bus do Bucaramangy, kedze som chcela nedelu stravit v “doma” aby som sa psychicky pripravila na nadchadzajuci pracovny tyzden zase. Tak sme tam pred hotelom rucali ako take kravy na jatkoch, no show – nenormalne, ale nemohli sme si to riadne “vychutnat” lebo sme sa brutalne ponahlali na terminal autobusovy.

Cartagena

2009-07-20T09:01:00.000-07:00

Cartagena je od Santa Marty vzdialena cca 5 hodin busom, takze sme vacsinu dna stravili v nom. Zo stanice som volala trejnikovi Tomasovi (povodne z Prahy) ktory tam je na praxi, ktory ma mimochodom hlas totalne ako Sverak (normalne sme sa z toho sli zhaluzit s Janom) na ktory nam dal instrukcie ktorym busom kam dojst. Dokonca nam stihol aj pobehat miestne backpackerovske hostely ze kde je volno a za kolko – na super!

Tak sme sa po ubytovani (za cca 350 korun na noc) okolo tretej poobede vydali aj s nim poobjavovat historicke centrum Cartageny.

Hrozne sa nam tam pacilo! Cartagena je kolonialne mestecko – kedze je to pristav, tak vplyvom spanielov bola (a vlastne este stale je) obohnana hradbami, su tam postavene rozne pevnosti na roznych strategickych miestach, a zo vsetkych kolumbijskych miest najviac pripomina Europu – najma asi prave Spanielsko – s budovami s balustradovymi balkonmi a pod.

Aj tu sme sa poctivo riadili sprievodcom, a unaveni z lacneho a stale toho isteho jedla sme sa rozhodli konecne sa draho a na urovni najest v centre, a skocili sme do kubanskej restauracie. Ono sa sice povie draho, ale jeden chod nas vysiel tak na 250 korun vlastne, coz je v podstate nic, ked to porovname doma resp. v Nike v Brne pri skole ked si clovek da dake maso s ryzou a hranolkami, a k tomu daco, skonci na velmi podobnej cene. Anyway, bolo to vynikajuce a nieco ine, tak sme boli radi lebo prave aj vdaka tomu sme sa citili ako na ozajstnej “dovolenke”. :-)

Vecer sme zasli na pivo s trainees (v Cartagene ich je dost – dvaja Cesi, dve Rusky, jedna Ukrajinka, nejaki Amici) – super to bolo, taka atmoska – ze kamosi, na pive vonku sme sedeli pod hradbami, ach! :-) Tak nam dali tiez nejake tipy a pod. a tak sme sa na druhy den na zaklade toho vydali na okruznu plavbu po Islas del Rosario bo nam stale ludia vykladali ze to ak nepodnikneme, tak sme ani neboli v Cartagene! Hehe.

Akoze, vyjde to dost draho (cca 400 korun), ale kaslali sme na to, len sme to zhodnotili nakoniec tak, ze sme sa pridlho plavili a na najkrajsej plazi aku som v zivote videla, sme stravili iba hodinku. Obaja sme si cestou citali nieco, takze sa dalo. Vyrazili sme tusim o 8:30 rano, mali sme aj nieco ako kratsi animacny program, tak sa dalo… Po stranach rozne ostrovceky, more neskutocnej modrozelenej farby ake pozname z gycovych obrazkov a pod. Na hodinu sme zastavili na jednom ostrove, kde bolo vybudovane oceanarium, ale nesli sme don (zgrlosi) – ale hlavne preto ze nam niekto povedal ze to za to nestoji (a potom zase niekto iny ze hej, no tak neviem), az sme pristali na Playa Blanca. Blanco = biely a preco to ma nazov Biela Plaz je prave ten preslaveny biely piesok, ktory si bezny smrtelnik co nema prachy prave na Karibik, Seychely a pod. moc neuzije! Bola to nadhera, neviem to opisat – bolo to ako vo sne – to more bolo tak ciste a tak zelene ci modre, ze sme nechapali! Mali sme tam obed, a neboli by sme to my, aby sme aj na Playa Blanca nemali po obede poondiate mraky, a tak ani z fotiek neuvidite aka to bola nadhera. Proste to nie je ono bez slnka tie fotky…

A tam sme boli len hodinku, strasne to ubehlo, az sme lutovali ze co sme sa radsej nejakou rychlou lodou nedali zaviezt len tam rano a neostali tam cely den. Premyslam ze tam este zajdem v decemri a pojdem tam trebars na 5 dni – da sa tam tiez spat v kempe v hamakoch vraj!
V hoteli sme si v kuchynke uvarili veceru, stretli sme sa s Anezkou z Brna :-) a sli sme spat a potom nas cakal uz len posledny den v Cartagene, v ktory sme sa vybrali na sopku v ktorej je liecive bahno – Volcano lodo del Totumo. Sli sme tam rano asi hodku busom a potom sme dosli k sopke, ktora bola sice vysoko, ale miniaturna a ta kopa zabaltenych ludi na par metroch stvorcovych/kubickych mi velice pripominala nejaky masovy hrob, no moc mi to nevonalo ako mozte vidiet z fotiek podla ksichtov. Tak sme sa tam chvilu lochnili (fuj) :-D a typci vas tam masiruju (creepy! Ale je to lepsie nez to vyzera), potom vyjdete do jazera kde vam zenske pomozu umyt sa (pod vodou vas aj vyzlecu z plaviek, vole!) a chlapcom malym date fotak do ruky a oni vas pofotia v tom blate a ked sa umyjete, tak pri odchode date kazdemu z nich sprepitne 20 korun. Potom sme mali obed a sli sme naspat do hotela busom.

Tam sme sa osprchovali, pobalili, aby sme vzapati o par hodin vyrazili na bus smer Medellin. :-)

Parque Tayrona

2009-07-20T09:00:00.002-07:00

V prvom rade asi o co sa jedna a co je to zac: Predstavte si kus krajiny s tropickym lesom (palmy, liany, co ja viem co) ktory hranici s pobrezim = more, skaly, divoke vlny, ktory je vyhlasenym narodnym parkom a neplanuju ho zmenit na vysoko turisticku destinaciu, lez ponechat to tak ako je – miesto pre camperov a backpackerov, ktori sa vyspia v hamakoch ci stanoch a den stravia na neupravenych, divokych ale krasnych plazach…

Opat sme sa riadili sprievodcom, tak sme sa zbaleni v jednom ruksaku a vyzbrojeni repelentom proti komarom, vydali na cestu. Viezli sme sa roznymi busikmi a presne sme vedeli kde prestupovat, az sa potom od isteho useku dalo pokracovat uz len pesky cez les asi hodku az na miesto kde sa nachadzal prvy kemp. (Ono, dalo sa ist aj na konoch, ale bolo to drahe, coz samozrejme vyustilo v to, ze sme polovicu cesty museli davat pozor aby sme nesliapali viac po konskych srackach nez po zemi.)

Kedze nesvietilo priame slnko a bol tak trochu opar, vsetko okolo nas vyzeralo ako v Jurskom parku! Neskutocne! :-)

Vedeli sme ze cca dalsiu hodinku slapania odtial sa nachadza dalsi kemp, ale uz sme boli unaveni a tak sme zakotvili v tom prvom. Noc v hamaku nas vysla cca 120 korun kazdeho. Jano sa samozrejme moc nevyspal, ale ti co ma poznate, aj na kuse dreva by som sa v pohode vyspala! :-D takze ja pohodka.

Tak sme sli na miestnu plaz, obdivovali sme tu divoku krasu, trochu zasli do vln a tak, a sli sme sa prejst az do toho druheho kempu, a tam sme videli ze odkial maju ludia tie najkrajsie fotky. Boli sme odhodlani tam zajst na ten dalsi den uz od rana, lenze sme nepocitali s dazdom ktory nas prekvapil a trval az do druheho dna do obeda – sme sa smiali, ze to uz len my mozme mat take stastie ze ani v Tayrone nemame slnko! :-P Tak sme len polihovali v hamakoch a potom okolo obeda vyrazili. Ked sme tam dosli, porobili sme par naozaj excelentych fotiek, pobudli len kratucko a padali sme nazad, lebo nam bolo nacim odist este pred zotmenim, aby sme neslapali potme v lese nazad do civilizacie…

Ale stalo to za to, na tie vlny sme sa nevedeli vynadivat, proste ‘divoka krasa’ najlepsie vystihuje o com je Tayrona…

Nazad do Santa Marty sme sli potom v chive – farebnom kolumbijskom autobusiku, ktory je otvoreny = bez okien a vyhrava z neho hudba a bolo to celkom fajn lebo nam aspon nebolo teplo.

Na pobrezi je cez den sice dost pekelne, ale od mora tam potom navecer pofukuje super vetrik a najradsej sme vzdy chceli spat vonku keby sa bolo dalo – ozaj to bolo super.

Zase sme prespali u Greicy a v nedelu rano sme sli s nou a jej bratom na plaz priamo v casti Santa Marty kam chodia vacsinou vsetci domaci turisti, lebo su tam vystavane hotely a je to prave turisticke centrum – vola sa El Rodadero. Bol to fajn straveny den, voda bola teplucka (ako zatial vsade), porobili sme par black and white pictures a sli sme tam este aj vecer, kde sme zazili super atmosku. Ludia na plazi v kruhoch na stolickach popijali pivo a aguardiente, objednavali si muzikantov ktori bud hrali klasicke vallenato na harmonikach alebo potom cumbia na tamboroch (bubny) – bola som tym uchvatena!

Na dalsi den rano sme sa vydali busom do Cartageny…

Santa Marta

2009-07-20T09:00:00.001-07:00

Cestovali sme, ako je tu uz dobrym zvykom kvoli setreniu casu, cez noc – nejakych tych 10 hodin, a rano o 7:00 sme boli v Santa Marte. Vzali sme taxika ku Greicy - miestnej aiesecarke a cirou nahodou aj kralovnej krasy :) (tak sa holcina volala), ktora nam spolu s rodicmi vrelo oznamila ze “mi casa es su casa” a hned nam aj dali ranajky, aj izbu samostatnu, a obecne – cely cas k nam boli velmi pohostinni. Boli sucastou nejakej zvlastnej indickej cirkve (velmi neobvykle vzhladom k tomu, ze snad 98 % obyvatelstva je krestanov). Boli tym padom vegetariani (coz je tu tiez mimoriadne neobvykle), tak sme aspon nieco ine jedli nez obycajne.

Par foteciek zo Santa Marty:

Po ranajkach sme podla sprievodcu Lonely Planet ktory sme si prezieravo prefotili od Teresy (lebo ja som natolko sprosta ze som si so sebou nieco take nebrala :-D) vyrazili na plaz Playa Grande ktora sa mala nachadzat v rybarskej dedinke Taganga. Clovek ani sam nevie ako sa tam vzdy dostane – zavezte sa taxikom na trh, odtial idu busy do Tagangy. No fajne, len keby ten trh a chaos niekto videl, tak by sa pos….. :-) Ale akosi sa cesta vzdy najde, no proste clovek sa popyta a uz sedi v minibusiku ani nevie ako! :-D
Z dediny sme sli este cca 20 min. pesi cez take slnkom vysusene hory s kaktusmi, a potom sa pred nami zjavila krasna laguna s cistuckou vodou, kde sme zaktovili na cely den. Prenajatie lehatka na cely den tu vyjde v prepocte na 20 korun.

Dali sme si aj specialitu pobrezia, ktora nam na zaciatku velmi chutila, ale ked sme zistili ze na pobrezi maju v podstate LEN toto, po case nam to uz islo krkom. Jednalo sa o vyprazenu (a velmi chutnu) rybu, kokosovu ryzu a patacon (vyprazeny platan). Opat sme boli svedkami vraj neexistujucej dokonalej konkurencie, kde boli vedla seba vystavane minirestauracie ponukajuce rovnake jedlo za rovnake ceny (ktore sa vplyvom toho dali teda este zjednat), a rovnako to fungovalo so spominanymi lehatkami.

S 'domorodymi' detmi: :-)

Chilling out studing materials abotu Cartagena:

Moja nova francuzska manikura a pedikura - spolu za 130 korun v prepocte!!! :-D

Tam sa nam Janko pekne spiekol, ja som studovala ako sa na druhy den dostaneme do Tayrony a den nam presiel ani neviem ako.
Prespali sme dalsi den v Greycinom dome a rano sme sa vydali do Parque Tayrona.

Travels around Carribean coast

2009-07-14T19:31:00.000-07:00

Pozeram ze Janci ma tiez dobry styl pisania a uvedomila som si ze vam take zaujimave fakty vobec nepisem… Co ja viem, ked mne to pride take ze “vsak a co?” :-D Kazdy mame vlastny styl, a moj blog nema aspiraciu byt cestovatelskym blogom ktory zhrnie vsetky mozne fakty, pretoze viem ze vsetko to si mozte nacitat na wikipedii ci blogoch inych ludi, ktore vrelo kedykolvek odporucim… Takze pokracujem v opise nasej cesty po karibskom pobrezi Kolumbie – v style dennika… :-D

Po par dnovom oddychu v Bucaramange sme sa teda nejakym sposobom pobalili do jedneho velkeho ruksacisku a kufra bez rucky na tahanie lebo Jano si prezieravo vzal iba kufre, ziadny bagel. Treba povedat, ze som tak nejak automaticky predpokladala ze si vezme ruksak co nosi do Brna, tak ma nenapadlo mu to extra zmienovat. Ani by to vlastne nevadilo, len sme nemali v tej chvili vyriesene ako s tym budeme slapat po prirodnej rezervacii Parque Tayrona, ale vyriesilo sa… ;-)
Musim sa zmienit, ze riesit nejake to ubytko a co a ako vlastne, sme zacali tak den-dva pred tym, nez sme vyrazili z Bucaramangy, coz predpokladam ze nasich vobec neprekvapuje… ;-) Na svoju obranu musim povedat ze ma tu aj tak Teresa nazyvala stresmenkou ked sa jej furt vypytovala a hutala ze teda co ako ked dorazime na terminal, kam pojdeme, a ako sa tam dostaneme a vsetka ta prekerna logistika, a vsetci mi tu len: “vsak pohodkaaa, kliiideeek, to uz na mieste vyriesiteeee, jeziiis, ved Lonely Planet mas odo mna prefotenyyyy, to sa spyyyytas…” a podobne.
No, kazdopadne som vyuzila/zneuzila svoje niekdajsie vysoke postavenie v ramci AIESEC a na kontakt co som mala od Sepu na financaka z AIESEC Santa Marta som napisala prosebny email ci nie je niekto u koho by sme sa mohli ubytovat – ze len na noc prespat, resp. nechat si veci ked pojdeme do Tayrony a pod. V tom maili som sa pravdaze nalezite predstavila – rozumej, neopomenula som fakt ze som ex-MC member AIESEC CR, a takisto Global TMU member, a ze som chairovala konferenciu v Bogote a pod. Coz tu samozrejme zabera ked vezmeme v uvahu tunajsi respekt k autoritam…
Nas ciel bol samozrejme – vidiet vela za co najmenej! ;-D Ho(s)tely su tu lacne (v prepocte cca 300 korun na izbu s manzelskou postelou), ale predsa len…
A tak som dostala odpoved od aiesecarky zo Santa Marty, ktora je cirou nahodou aj miestnou kralovnou krasy… Ale o tom potom. Takze som mala telefonne cislo, adresu, a hura na stanicu smer Santa Marta.

Ako je to s jazdenim a s dopravou v Kolumbii aneb ‚vrahovia‘ na cestach ;-)

2009-07-14T19:23:00.000-07:00

Toto si vazne zasluzi vlastny prispevok, kazdy den ma u Kolumbijcov prekvapi v tomto smere dalsia vec. V tomto prispevku najdete len ‚zopar‘ zaujimavosti ktore som doteraz zozbieral.
Ak sa niekto v Kolumbii obava, ze ho unesu drogovi priekupnici, tato obava uz nieje skoro vobec na mieste, skor pridete o zivot na miestnych cestach! Sak posudte sami...

Aby ste ziskali vodicak v Kolumbii, staci vam cca 1600 korun a prehlasenie, ze viete jazdit a vodicak vam proste vydaju – nemusite absolovat ziadny kurz, ziadne formalne testy (ked som im spominal, ze u nas sa robia pisomne testy + jazda s policajtom, kolumbijsky kamos len vyvaloval oci – on sa vraj naucil jazdit sam, s otcom ;-)

Dalsia ‚mensia‘ pikoska je, ze tu nemaju skoro ziadne znacky, akurat par stopiek...ziadne ‚daj prednost v jazde‘ na kazdej krizovatke alebo oznacenie hlavnej ceste! Ked som sa spytal, ze ako vedia kto je na hlavnej a kto ma prednost, tak mi nikto nevedel odpovedat, akurat ze ‚to nejako intuitivne vedia‘, ze tamta ulica je mensia atp...Tym padom vela z nich ani nepozna vsetky dopravne znacky!

Akoby to nestacilo, za volant si mozu sadnut aj osoby pod vplyvom alkoholu – presnu toleranciu som sa nedozvedel, ale bezne tu ludia jazdia z 1-2ma pivami v sebe. Navyse casto za volantom fajcia.

Keby sa clovek chcel citit aspon trochu bezpecnejsie a pocas jazdy na zadnom sedadle sa priputat, nepochodi…ich auta totiz pasy na zadnych sedadlach nemaju – aj tam kde by ste ich hladali (originalne tam boli – vidno ‘zostatky’) tak su normalne vacsinou odstranene! Aky to ma zmysel sa ma nepytajte ;-)

Maximalna rychlost je v Kolumbii 80km/h (kvoli klukatosti ciest) ale vacsina vodicov si z toho hlavu nerobi a kde sa da, tam pridaju…hlavne mlady ludia a…autobusari! Predstavte si vodicov nocnych Brnenskych liniek a mate predstavu o beznom Kolumbijskom soferovi autobusu…ja by som ich obcas nazval aj masovymi vrahmi, podla toho ako jazdia...

Mali sme napriklad ‘nezabudnutelny’ osobny zazitok, ked sme sa klukatymi cestami vracali pozdlz skalnatych prevysov na caste z narodneho parku Chichamocha. Maximalna povolena rychlost tu je skoro vsade 30KM/h to vsak nasemu 'strojvodcovi' nebranilo si to hnat skoro vsade 80kou…je zaujimave podotknut, ze na spominanych cestach velakrat nenajdete ani zvodidla a miesta je naozaj len max pre dve auta ;-)
Takze, nielen ze sme si to trielili 80kou, pekne sme aj radovo predbiehali v serpentinach jedno auto za druhym cez 2 plne ciary…a kedze je v 2jici vacsia sranda, nerobili sme to velakrat osamote ale v ‘tandeme’ s jednym dalsim nakladnym autom, ktore islo vacsinu cesty pred nami. Takze ked predbiehalo do neprehladnej zakruty toto auto, mi sup bez rozmyslu za nim…vrchol bol, ked sme takto predbiehali nakladiak!!! To nas dobre tlacilo do sedaciek a len sme krutili hlavami nad ‘logikou’ tychto manevrov…ak by nieco slo oproti, tak by proste nebola ziadna sanca sa nikam vyhnut!

Ked sme uz pri autobusoch, existuju rozne typy – velke, medzimestke busy ktore su velmi pohodlne a usposobene na spanie a nocnu jazdu (co sa tyka pohodlnosti SA nema sancu ;-), minusom vsak je pekelna klima ktora fuci tak, ze clovek doslova mrzne aj v mikinach a prikrity dekou.

Druhy typ su tzv. Busety, nieco ako ‘minibusy’ ktore su oproti velkym busom pravy opak – su malicke, ze sa osoba mojho vzrastu musi velakrat doslova krcit a klima je naozaj len vynimkou. Stoja vacsinou v prepocte 12KC a maju v predu maly turniket, ktory vas ma (asi) zastavit aby ste zaplatili vodicovi – velakrat je vsak len komplikaciou a tucnejsi a starsi ludia maju problem sa cez neho dostat. To, ze su tieto autobusy malicke vsak nebrani soferom brat ludi ‘na stojaka’ ci pobrat im bagle vsetkoho druhu, ktore si vodic da kludne aj do kabiny ku sebe…

Ako pozorni citatelia Meninho blogu uz urcite viete, ze tu autobusy nemaju pravidelne zastavky ci linky…proste pozrete na cedulu autobusu ktory vedla vas prechadza a viete ktorym smerom ide…zakyvate na neho ako na taxik a on vam kdekolvek zastavi…rovnako je to aj s vystupovanim. Co z toho vsak vacsinou vyplyva je ze na vas autobusy a taxiky doslova ‘poluju’. Ked idu okolo vas spomalia a potrubuju, aby ste ku nim pristupili…hlavne u taxikov je to po case velmi otravne, kedze ich je tu vsade neurekom.

Taxiky tu ludia vyuzivaju velmi casto, hlavne preto lebo su pomerne velmi lacne – vacsinou vas vyjde jazda kdekolvek v ramci mesta cca 50KC, co je oproti nasim cenam naozaj vyhodne.
Mozno sa ceny odvijaju od cien benzinu, ktory tu tiez kupite velmi lacno – ceny su udavane za 5litrov a tento objem vas vyjde na cca 70KC...slovensky motoristi mozu len snivat :-)

Dalsou spolocnou crtou vodicov v Kolumbii je ze maju stale stiahnute okienka na svojich autach – a to je jedno ci je teplo cez den alebo uz pomerne chladno vecer...vsetky okienka dokoran ;-)

Ako sa hovori, koniec dobry vsetko dobre tak zakoncim tento pripevok pozitivne – niecim, co by sa nam aj v Europe mohlo zist, t.j, jednotne znacenie ciest v mestach. V columbii existuju 2 zakladne tipy mestskych ciest na zaklade ktorych sa mozete orientovat – carreras a calles. Jedny vedu vzdy z vychodu na zapad a druhe zo severu na juh a su vzdy znacene cislami postupne...vedla Carrera 11 najdete Carrera 9 a Carrera 12 a tak podobne. Takze vzdy mate dobru predstavu, ako asi daleko je od vas vzdialena cielova destinacia.

Spolocne 'adrenalinovanie' v San Gill a blizke vylety

2009-07-14T19:11:00.000-07:00

Z Narodneho Parku Chicamocha sme sa vydali do mestecka San Gil, ktore je zname ako ‚hlavne mesto adrenalinovych sportov‘ Kolumbie. Tu sme sa planovali zdrzat niekolko dni a kombinovat adrenalinove vylety s vylihovanim pri hotelovom bazene. Neprialo nam vsak velmi pocasie a za 3 dni, co sme sa tam zdrzali sme mali slnko len par hodin. Oproti prvotnemu planu sme teda nesli k hotelu z bazenom, ale ostali sme iba v nasom hotely ‚HILTON PLAZA‘....znie to celkom luxusne a tiez sme najprv neverili cene, ktoru od nas za noc pytali....neskutocnych....250SK za izbu na noc! To by u nas clovek neprespal ani v ubytovni. Celkovo tu maju hotely velmi lacne, ten z bazenom by stal tiez len nejakych 600SK na noc na izbu, cize v prepocte na nase ceny naozajl lacina.

Neslnecne pocasie nam vsak nepokazilo nase ‚adrenalinove‘ plany a postupne sme vyskusali Rapel (zliezanie skal – 80m vysokych pre lepsiu predstavu), Rafting a jazdu na 4-kolkach.

Zaujimavost pre vsetkych, ktory pri hodinach ekonomiky na skole vzdy tvrdili, ze tzv. dokonala konkurencia neexistuje. V San Gill mozete najst v perimetry 50metrov aj 5 stredisk adrenalinovych sportov, niektore hned! Vedla seba, oddelene iba stenou...a pritom ani nevyzera, ze by sa snazili nejako navzajom predbiehat...;-) Pravda je, ze maju velmi podobne ceny ale aj tak , clovek by cakal vacsi boj. Navyse tu neexistuju vacsinou ziadne klasicke ‚turnusy‘ vyletov ako pozname v Europe – ked chcete na nejaku tu atrakciu ist, iba zavolate a velakrat vas tam zoberu aj osamote...proste vas zavolaju taxik a ten vas zavezie namiesto.

Ako instruktori su tu casto velmi mladi ludia – velakrat teenagery. Napr. 2ja z troch sprievodcov pri zlanovani skal boli cerstvi 18ctnici, co to vsak robia uz niekolko rokov...hehe, predstavte si ze takemu ‘sopliaciskovi’ zverite to ruk svoj zivot – vysvetluje vam ako na to, pripravi istenie a voila, mozete ist zlanovat skalu :-) Zdanie vsak moze klamat, ‘chalaniska’ mali za sebou vsetky potrebne kurzy (prva pomoc samozrejmostou) a zdaleka to neboli ziadni amateri.
A ake to bolo? Prvych par metrov najhorsie – ked mate ist chrbtom k vyse 80m vysokemu utesu pomalymi krocikmi dozadu nieje vam veru vsetko jedno, kedze este necitite istenie napnuteho lana...to vas zaisti az vasou vlastnou vahou, ked uz visite vo vzduchu, nohami opreti o utes ;-) Potom je to uz celkom fajn – vidite ze lano vas isti a sami si volite tempo zostupu...’instuktorske detska’ zvladli zostup za par sekund, nam to trvalo trochu dlhsie ;-)

Dalsi den sme sa vybrali na rafting po miestnej rieke a tiez to bol super zazitok. Po kratkej instruktazi pri ktorej sme si mimo ine dohodli pravidla veslovania (pokyny dopredu, dozadu, kedy prestat, ako naskakovat do raftu atp.) sa islo hura na vodu. V rafte nas bolo spolu 8: Mena, ja, 2ja sprievodcovia a 4 clenna rodinka z 2ma detmi. Mali sme stastie, ze sme spominane par-hodinove slnko vychytali prave na raft – aspon sme vzdy rychlo uschli zo studenej vody.
Co sa tyka adrenalinu, voda nebola az priliz divoka takze to pre mna bola skor zabava ako adrenalin – ale stalo to naozaj za to. Na vode sme boli vyse hodiny, striedali sa kludnejsie a rychlejsie miesta. V niektorych usekoch sme si mohli aj skocit do vody – ked sme vsak vyskocili 2. krat (ja, jeden sprievodca a otec rodinky) tak nas nechali vo vode pekne vymocit...nechali nas pekne plavat aj v usekoch s perejami a rychlym spadom rieky, asi nech vidime ake to je, ked clovek vypadne z raftu ;-) Otca rodiny sme dokonca v jednom useku skoro stratili, nedrzal sa po strede rieky ako nam instruktori vraveli a miestami to s nim uz vyzeralo nebezpecne, ked sa nechal unasat popri skalach…to sme uz ostatni naskocili na raft a veslovali opacnym smerom, aby sme sa mu co najviac priblizili, kedze bol skoro 100m za raftom…nakoniec sme ho uspesne vytiahli a spokojny ‘otecko’ este hodnu chvilu predychval svoju clapkanicu. Nutno poznamenat ze neskor uz nikto z raftu neskakal, vody sme mali na ten den az az ;-)

Dalsi den sme sa vybrali na dalsiu miestnu atrakciu, terenne 4-kolky (cuatrimotos). Vybrali sme sa vyletneni, ze reku pojazdime po okoli, je sucho, tak nebudeme zbytocne brat ine veci...tak som si napr. ja vysiel v bielych sortkach...Pravda je, ze vsade bolo sucho, nie vsak na pripravenom okruhu na ktorom boli svedomito pripravene mlaky a blatoviska, aby mal clovek poriadny zazitok...tak sme po par minutach boli zafulany az po usi a tak aj nasadli do taxika a dosli na hotel, kde sme sa vsak uz medzicasom vystahovali a mali len odlozene veci...ked nas upratovacka videla, urcite olutovali ze nam pred tym dovolili sam tam pred odchodom este vratit a skocit si do kupelne...tak sme tam potom pekne pucovali veci aby sme boli aspon v stave pohybovat sa po meste bez vacsej hanby ;-) Do Bucaramangy sme sa vratili vecer.

Pocas naseho vyletu v San Gill sme navstivili aj susedne mestecko Socorro – preco sme tam vsak vobec sli je prihoda sama o sebe. Pozvala nas sem jedna pani, ktoru sme stretli v autobuse do San Gill a ktorej sme sa pytali na cestu. Nielen ze nam ochotne poradila, ale vysvitlo, ze byva v susednom mestecku ktore bolo len cca 20min cesty busom od San Gill...dokonca nas pozvala na navsetvu, ze nach sa zastavime a mesto nam poukazuje. Pocas naseho pobytu nam dokonca niekolkokrat volala, ci sa teda zastavime, tak sme nakoniec pristali...vyzdvihla nas na stanici aj so svojimi dvoma detmi a povodila po mestecku, ukazala nam ako byvaju a porozpravala o historii mesta – dokonca sa s nami boli aj vyfotit v jednom ateliery :) Proste haluz, ale svedci to dobre o pohostinnosti a mentalite miestnych ludi.

Poslednou zastavkou v okoli Bucaramangy bolo dobove mestecko Giron so zachovanymi domcekmi v style ‚starej Kolumbie‘

V Bucaramage sme po navrate skočili na piknik do miestneho parku, zacvičil zadara v miestnej univerzitnej posilke (jednoducho prides, tvaris sa suverenne ako student danej univerzity a nikto sa nic nepyta ;-), boli u kamoša na bazéne na streche paneláku či pozerali po večeroch filmy alebo skočili do mesta s miestnou partiou....