Cauko, tak jednou z mojich recent noviniek je, ze sme sa vsetci traja prestahovali - ja, Luis aj Esperanza... Predala dom, a kupila byt v svtri 5 minut peso od nasho predosleho domu.
Takze teraz byvame na tretom poschodi 5-poschodoveho domu.
Bytik je ovela mensi nez nas dom, ale v pohodicke (bo dom bol velikansky).
Dom som zatial zvonku neodfotila, ale vnutri to mame takto:
Co nas vsetkych troch prekvapilo bolo, ako sme si rychlo zvykli - sme necakali. A vazne fungujeme ako rodina. Ked si neumyjeme riady, tak nas decentne zjebe :-D chodime si do jej izby na internet, bo stale nemame wi-fi (z tohto ma asi raz porazi), taaak, proste fajne... :-)
No, musim vam napisat ako som sa dostala na koncert jedneho z naj kolumbijskych spevakov “ako slepy k husliam” :-) Som vedela, ze sa chysta koncert a kamosi uz dlho mali zakupene listky – za 130 000 pesos (ako u nas ked vyse tisicky vysolite), ale ja nejak tu ich hudbu zase nezeriem (este stale – hoci ma to pomaly pomalicky chyta), takze vela penazi, plus nikdy ma ani nenapadlo ze by som sla… A tak ma len tak v piatok kamosi vyzdvihli autom poobede o stvrtej, ze ideme len tak na pivko na dom kamosa – tak len taka, skoro podomacky oblecena, bez mejkapu a bez penazi som vybehla… To som netusila ze sa vratim az na druhy den! :-D Na dome sme zo 4-5 piviek stiahli kazdy (to su male), kecali, a potom sme sli autom k Marinovi domov, bo listky mal on tam plus byva relativne blizko stadionu… Tam nam dal daco najest a tak, a jeho mama ich isla zaviezt a ze mna potom domov zavezie… Som myslela ze pojdem s niekym inym zaparit, bo som bola fakt v nalade, tak som zatial obvolavala vsetkych ostatnych kamosov, ale bud mi nedvihali alebo mali ine plany, tak som sa zacala citit dost mizerne – reku, aj na ten poondiaty koncert by som sla – vlastne uz som o tom zacala rozmyslat ze by to bola zaujimava skusenst ist na kolumbijsky koncert – prachy neprachy… Toz, ale aiesecari mi stale nezaplatili (to, ako tu vela krat zijem tyzden na max. sto korunach a ako hocikedy nemam za co jest ani, kvoli ich nezodpovednosti, to by si tiez zasluzilo osobitny prispevok, ale o tom uz ani nepisem, som zvyknuta – aspon nepriberam :-D) a tak som nemohla ist… Tak ma Marinova vezie domov, kecame, a zazvoni mi telefon – volaju mi reku: “Chces ist na koncert???! Hybaj, bude sranda!” a ja ze hej, len nemam prachy. Ze nech ti pozicia moja mama. No random jak hovado – asi jedna z najspontannejsich veci aku som kedy urobila (plus, neznasam poziciavat si peniaze, takze aj to). Tak sme sa zvrtli, Marta vytasila 100 000 pesos (zohnali mi chalani za 90 000 listok) a sup ho tam, uz som bola na koncerte… :-D Len fotky ziadne nemam, bo ako vravim – aka som bola, neupravena, haluzacka, bez nicoho… :-D Juuuuj, a k mojmu prekvapeniu sme zaparili super – som zistila ze vela tych pesniciek poznam, len som nevedela ze ich spieva Juan Luis Guerra, hehe, tancovali sme, prepasovali sme aguardiente, tak sme sa aj slusne nakalili (no, hlavne ja a kamos z Bogoty – Tater), tak nas potom Marino kestok podopieral kazdeho z jednej strany – vraj sme strasne trepali po anglicky (akoze, triezvy tu so mnou anglicky nehovori nik z kamosov, ale akonahle maju isty level “amperov”, tak im to zrazu kecia! :-D) Spali sme u Marina nakoniec, takze vtipne ked som rano domov dorazila po tom co som vypadla o stvrtej poobede predosly den… Obcas sa treba zresetovat.
Ked uz som u tej kolumbijskej hudby, tak tuto par vzoriek z koncertu. Juan Luis Guerra reprezentuje viac typicky styl – vallenato, merengue, atd.
Don Omar patri k stylu zvanemu regueton – ficia na tom hlavne mladi, lebo je to “sexy” hudba ako pop, pari a tancuje sa osamote ako u nas…
Lebo inak, ich koncept parties je proste tancovat chalan s babou, vela krat sa ma vypytuju, ze ako akoze tancujeme, ze fajn pocuvat rock a pod. ale ze ako potom niekto zbali babu apod. :-D Bo tu – tanec, salsa, merengue, vallenato, telo na telo a ide sa! ;-) Kto tu nevie tancovat, tak je strasny luzer! Proste, nikdy nebude mat babu, a tak obecne. Od malicka to maju v krvi. Ja som napr. vallenato a merengue moc nemusela, ale uz sa presuvam do stadia ze ma to bavi. :-D Bo vsetci chalani co ma schytia, si myslia “OMG, Europanka, to bude porod dikobraza s nou tancovat”. Obecne, ti Kolumbijcania co cestovali niekam (Kanada, Europa, USA), zdielaju nazor ze proste ostatne kontinenty nevedia tancovat. (a tak trochu maju pravdu) Ze ked skusali naucit baby v Kanade a pod., tak stratene pripadya pod. Takze potom len cumia a opakuju mi “tu te volviste una mujer colombiana” (ze som sa premenila na Kolumbijcanku) lebo su vypeceni ze mi to proste ide. Asi sa to len tak nevidi. A ja sa vzdy tvarim ze “akoze to nevieeeem a taaak” lebo mi to proste pride, vy idioti, jasne ze viem tancovat. To neni o narodnosti, ale o talente… A ze aj my mame “latino bary” – merengue a salsu som vedela predtym nez som dosla sem. Bojovala som len s tym poondiatym vallenatom, ale uz som “doma”. ;-) Ale akoze uvedomujem si ze vela “nelatino” ludi sa to proste nikdy nenauci, neviem, maju strasne specificke pohyby tito latinos… No, aby ste vedeli o com tu asi tocim, tak tu je par videi na ukazku…
Velmi slavny je spevak Carlos Vives - tu je jedna z jeho pesniciek (vallenato):
Tu som nasla na youtube video ako sa tancuje merengue - ani to podla mna nie su kolumbijci, latinos to davaju este lepsie, len nemam cas sa hrabat a hladat videa:
Tu je to ich typicke a uz spominane vallenato - tancuju latinos ;-)
Tu mate na ukazku salsu:
A poslednu vam nahadzujem cumbiu - velmi typicky tanec z pobrezia s velkymi suknami:
Jo, a co som este chcela povedat je, ze co sa mi paci je, ze u nich pretrvava folklor. Ze proste tieto muzicky (okrem reguetonu) su rytmy co pocuvali och babickya dedkovia, ale bavia sa na to mladi. Aby som to k niecomu prirovnala, tak je to ako keby my sme tancovali v paroch polku na dychovku na nasich parbach pre mladych alebo akoze “suboracke tance z Lucnice” :-D. A sa ma tu pytaju ze akoze na aku Slovensku hudbu my tancujeme, a ze co su “nase rytmy”, tak je to potom sranda vysvetlovat, ked clovek mysli na “Elan”, “Pehu”, “Horkyze Slize”, “No name” a pod. :-D
Caute... Mam teraz tyzden prazdnin a som svorc, tak som ostala v Bucaramange... Cez vikend bola AIESEC konfera pre novych clenov, ktoru som pred pol rokom tiez navstivila... A tak boli zase momenty dejavu a porovnavania rozdielov co sa vo mne deje. Spominam si, ako Tina pisala na blogu svojom o prelomovom momente, ako sa zacala citi v Juznej Amerike super a zaintegrovana, ked im konecne zacala rozumiet - stala sa ich sucastou... Chapat vtipy, songy, pokecat si, co ja viem... Tak presne to mi napadlo. Ako sme sli pred pol rokom na konferu a oni tam vyrevuvali aiesecarske songy a kadejake slovne hracky co maju, a ja som len myslela na to, ako by som ich zastrelila, nech drzia hubu, ze sa mi chce spat. Na konfere som sa pred pol rokom citila sama, stratena, ze tam nepatrim, atd. Teraz, hoci som tam bola jedina trainee zahranicna, som mala pocit ze tam mam svoje miesto. Proste, "heeey, Meniaaaa, blablabla" komenty, vykriky, nejaka session, nebol problem zdvihnut sa a okomentovat ze takto a takto sme to my robievali a co ja viem co... Parties - medzi nimi, sranda, a cestou nazad do Bucaramangy v buse som vyrevovala pesnicky s nimi! Uplna haluz! :-D Maju inac super humor a vela taky "doberacskych" songov, pripominalo mi to casy ked som u nas vstupila do AIESEC a ked sme robili LTCs este s Bratislavou, a spievala sa "zatracena jasterica" a "na co myslis" a pod. Akosi to u nas vymizlo. A tiez som si tak uvedomila resp. mi tak prislo, ze Slovaci maju ku Kolumbijcom naturou blizsie nez Cesi...
After Zonalito in the bus :-D (Hartos, cakam na to ze mi pochvalis vlasy ;-))
No, tak minuly vikend sa v mestecku Sogamoso, velkom asi ako Bystrica co sa nachadza dost blizko Bogoty (rozumej, daleko od Bucaramangy) konalo batizado capoeiry. Batizado je event, kde sa menia opasky co sa nosia na gatiach capoeiry (ja nemam napr. ziadny, aj ked by som uz mohla mat nejaky ten level), ale plati sa za to dost penazi a tak, takze som tam sla len ako ucastnik, nie ako clovek ktoremu to menia. Plus, som posrata hrat v rode (total mentaln blok, takze k tomu asi nikdy nedojde...) Konalo sa to v divadle v Sogamose, kde boli hlavne rodinni prislusnici danych osob, a ide o to, ze musis hrat s tvojim instruktorom a ten rozhodne ci si zasluzis novy opasok. (jak debilne to vysvetlujem, co? :-P) PS: capoeira, hoci sa radi medzi bojove umenie, sa v jazyku capoeiry “hra”, nie “bojuje”… Aj ked, tym ostrielanym dali teda riadne zabrat. Vyrazili sme po fashion show v noci zo stanice – mali sme ist povodne styria, ale jedna baba sla skorsim busom, a druhy chalan to na poslednu chvilu odvolal. Tak sme sli len my dvaja s Marinom, co mi je tu teraz aj tak najlepsi kamos. Furt ma niekam vlaci, a mne sa to paci. (rym :-)) Plan bol stavit sa najprv v meste zvanom Tunja (citaj “Tuncha”), ranajkovat tam, obzriet to tam, a potom ist do Sogamosa. Ale mi mily zlaty panko zabudol povedat ze je tam kosa ako v Rusku, takze pri teplote okolo nuly (alebo kolkoze je ked vam ide para z ust), som zavelila ze "ina vesnica, por favor" a tak sme neplanovane skoncili v jednej z turistami najviac navstevovanych destinacii - vo Villa de Leyva. Je to v podstate chranena vesnica, nieco ako Giron, zachovale biele domy s drevenymi okenicami, vydlazdenym namestim - proste, co u nas najdete hocikde, ale tu sa to fest rata, ranajkovali sme teda tam, porobili kopu fotiek na namesti a pod. a odtial sme sa pohli do Sogamosa.
Fotky z Villa de Leyva:
Na trhu, kde sme aj jedli:
Inak ten trh, to vam bolo zvlastne miesto. Neviem, tym ake to bolo "stare" ci nie "neat", nie moderne upravene (stare nadoby, kazdy riad iny), tak mna vam to proste pripomenulo detstvo, domov, starkeho - aky sme mali dakedy dvor, staru starkinu kuchynu, proste nasu krajinu, ked este nebola "zapadna"... velmi silne pocity som tam mala...
Hartos, tieto su pre teba ;-P
V Sogamose byva Juancho - chalan, ktoreho nepoznam dlho ale mam ho rada ako keby som ho poznala roky (kratkovlasy co mi pomahal opravovat pisomky), a Marino tam 3 roky zil a tam sa aj s JuanChom spoznali, a tak sme zo stanice zamierili do JuanChovho domu. Lenze JuanCho, ktory studuje v Bogote, tam este nebol, tak som myslela ze reku niekde pockame... Ale nieee, toto tu je Kolumbia (teraz to myslim v tom najlepsom slova vyzname ako sa da) - otvorila nam segra, Marino sa s rodinou zvital - sak boli kamarati, a co na tom ze JuanCho tam nie je - mohlo sa obedovat! :-D O ich pohostinnosti by som mala asi napisat separatny clanok. Proste, prisiel dalsi kamos zo Sogamosa, tiez sa s nami najedol. Potom dalsich 5, neskor - az po obede, ale vobec nevadilo ze JuanCho no está, kvasilo sa unho v dome s jeho rodicmi - sak vsetci su kamarati nasho syna, tak co. A rodicia ich aj vsetci poznaju - takto to tu chodi... Ako by som to - ako keby som si ja k Bodnarovcom, ci Rociakovcom zasla ked uz som tam, a nevadi ze Bodka ci Nina dojdu az o par hodin. A rovno aj s kamosom... :-D Dobre, nie?
A potom v divadle vecer bolo niekolko hodin batizado, vymrzli sme riadne, bo skoro v 3000 metroch sme boli, tak cez den ked pecie slnko OK, ale vecer kosa, a vecer sme sli na pivo. Ja a asi 20 chalanov!!! (Inak baby - neskutocne ake tela maju - uff, mam zopar funny fotiek na porovnanie! :-D) Ale vybrali by ste si, ty koki! :-D Ale mojmu mozgu davalo riadne zabrat vselijake komentare coolovo odbijat, a navyse v spanielcine, ale musela som - aby som "presla" v ich ociach. Podarilo sa! ;-)
Videa z capoeiry:
Fotky:
Abdominales - skoro rovnake ;-P
S mestrem:
Nedelu sme prespali dlho, a po obede nas rodicia v aute (siedmich) vzali do blizkej dedinky prejst sa do prirody a na kolace co tam predavaju - taky v pohode dnik, sli sme spat skoro...
Fotka do rodinneho albumu ;-)
Potom typicky, babka co predavala karamelky - drobucka, ale "podnikatelka" - my ze nech sa s nami odfoti, a ona ze iba ak kupime (za 10 korun v prepocte), tak sme s Richardom vyhrabavali nejake drobne... :-D
Tak tu uz sa veselo skeri! :-P
Z prirody (najlepsie bolo ako sme tlacili zraneneho JuanCha hore)
V pondelok som uz len ja s chalanmi sla obzriet obrovske jazero ci co to je - Laguna de Tota - je tam urobena biela piesocna plaz, a tam sme sa dosytosti cely den vyblbli - robili sme kadejake umelecke fotky, aj akoze na "modeling" sme sa hrali, a pod. :-D
Toto tu sa mi smiali, lebo sme boli v buse a ja som citala knizku (btw. prvu po spanielsky - kupila som si Coelha - Na brehu rieky Rio Piedra som si sadla a plakala - A orillas del Rio Piedra me sente y llore) a chalani ze aha, laguna, a ja ze "uuuuhmmmmmm" a ani som hlavu nezdvihla, tak sme sa potom fotili v krasnom prostredi s knihou! ;-D
Just chilling:
Vymyslanie blbosti a nase "modelingovanie" :-D
A spali sme a vyblbli sa na plazi:
A zopar umeleckych:
Proste, bol to vyborny vikend, oddych, vsetko mozne, cez noc cesta osem ci viachodinova do Bucaramangy a rovno do roboty, ale nevadi... :-D
