Wednesday, November 18, 2009

Villavicencio + Bogota aneb posledny vikend s capoeiristami

Tak vo vsetkom zhone co som mala, mi zavolal kamarat, z Bogoty ze nech pridem do Villavicencia - mesta vzdialeneho asi tak 14 hodin od Bucaramangy na narodne stretnutie nasej Grupo de capoeira, reku posledny krat co mozem vidiet ludi ktorych poznam z capoeiry z inych miest a pod.
A tak, hoci to nebolo v plane, a hoci to sposobilo brutalne nervy a nestihacky, sla som! :-P
To som ale musela dokoncit veci do roboty coz som nestihala, pripravit sa na aplikacku na NEXT a premysliet si koncepty v hlave, pripravit sa na prezentaciu co som mala v ramci medzinarodnej business konferencie co organizovalo mesto, no proste skoro ma porazilo! :-P

Necakala som, ze zazijem jeden z najuzasnejsich vikendov co som tu zatial mala. :-)
Dorazili sme v sobotu a hned sme sli asi 50-ti robit prezentaciu v tom meste, roda o 50. ludoch, capoeristi niektori brutalne dobri, niektori aj zaciatocnici, ale proste ked som si predstavila ze by som pred nimi mala hrat, zacala som sa triast ako osika! Brutus!

Vsak aha ako hraju:




A ja si tu takto skusam co mi ukazuju:


Pokakana od strachu:


Mam tam kamarata ktory je taky cernosko - je to strasne hovado so zenskymi, volaju ho aj Negro, ale je brutalne dobry, brutalnu akrobaciu zvlada a je samy sval! Ten ma chytil za ruky, ze "musis ist hrat", ja ze "nie, nie, nie, nie, nie!" panika, strach, slzy v ociach, bilo mi srdce, skoro som sa na mieste zlozila - vacsiu tremu neviem ani ci som mavala ked som sa bala prezentovat nieco pred ludmi. Skoro som sa rozplakala, fakt ma nutil, ale ked videl ze som bola blizko ku kolapsu od strachu, nenutil ma, ale donutil ma nech si to teda aspon uzivam, reku "tlieskaj aspon, spievaj, enjoy" a kedze ja som vnutri fakt CHCELA, fakt som chcela pokorit ten obrovsky strach - ktory je vysledkom mojej vnutornej neistoty (ze nie som dost dobra, obrovske naroky na seba, nepaci sa mne samej ako hram), som sa teda snazila aspon sa dostat do akeho-takeho psychickeho stavu...

Tlieskajuc a spievajuc:


Zatial co oni hraju:




Potom akoze hlavny instruktor vysvetloval ludom o capoeire vsetko mozne, ze je to pre muzov i pre zeny, a tak ze teraz len baby idu hrat, a Besouro(ten kamos) ze "teraz alebo nikdy"!!!
Tak som sla - posrana, vyplakana, ale sla!!! Vobec sa mi to ako vzdy nepacilo, ale vsetci ze suuupeeer, a tak, bo si mysleli ze nic neviem, iba zakladny krok tam urobim, a ze preto sa hanbim. Ja akoze viem dost, ale pre mna to nie je dost.
Ja som sa tak triasla ked som skoncila, ze som nedokazala ani stat na nohach.







Strasne silny moment to bol pre mna, viem ze vacsina ludi toto asi nikdy nepochopi, len ti co ma velmi velmi dobre poznaju... Marino - moj najlepsi kamarat a moj instruktor capoeiry, bol napriklad na mna velmi pysny, lebo vie vsetko o mojom strachu, ale na druhej strane velmi sklamany ze to co on nedokazal so mnou za X mesiacov, ze Negro dokazal za 5 minut. Ale nebolo to tak, pretoze vdaka nemu som sa krocik po krocku dostala do tohto stavu, ze som to nakoniec dokazala. Ale brutus! Harty, toto som ti normalne zabudla posharovat, jak sme sa bavili o NaLDSe a o strachu... Uff!
Strasne som chalanom za vsetko vdacna a musela som Besourovi prisahat ze sa budem odteraz snazit ist do toho po hlave! Strach jedine tym prekonat ze aj napriek nemu vyjdem a budem hrat! ufff, este teraz mam zimomriavky...

Tuna sme blbli s Besourom:


a s chalanmi - jeeej, tito su moji naj naj kamarati:


Pak sme vecer mali tu naj naj naj zabavu, ktoru nikto z nas necakal. Skupinka asi 15-tich dobrych kamaratov sme sli parit na jednu disku, ale neviem co bolo vo vzduchu, proste fiesta sa vydarila na jednotku. Vsetci sme sa skvele bavili, jak sme vstupili, cely bar na nas pozeral a asi si mysleli ze sme nejaka tanecna skupina alebo co, lebo chalani fakt super tancuju a Besouro akoze fakt super. V jeden moment ma tam (v sukni!!!) schytil a zacal ma tam vyhadzovat do vzduchu ako pri akrobatickom rokenrole, hovado :-D
No, narobili sme show, skvele sme sa bavili, vsetci ze "nechapem preco ale toto bola jedna z naj nights of my life". Spoznala som sa aj s jednou Ukrajinkou a Americankou co robia capoeiru v Bogote, no uuuzasne sme sa mali!

The party crew:




Podaktori vytuhli a doplatili na to fotkami:






Parbaaa - vlasy mi stoja z toho nadhadzovania asi:





Tuna videjka, na ktorych nic nevidiet, ale akoze aby sme si vedeli predstavit atmosku z baru! ;-)




s Lindsay a Renatou


Na dalsi den zase prezentacia v nakupnom centre a vecer sme sli parit na dom instruktora co sa vola Brazil - akoze domcurik chudobny, ale repraky velke ako ja - brutal vybavenie, tak sme parili na ulici.
Neviem ci to bol potom napad, ale ze nech sa rozdelime na 3 skupiny, mame 20 minut na nacvicenie choreografie a ze potom najlepsie skupina vyhra alkohol, hehe. Tak si hned dve skupinky rozobrali zenske, a Negra ktory skvele tancuje a jedna ostala sami chlapi.



No, tak ti aj vyhrali bo urobili nieco na styl cheerleaderiek (= americke roztlieskavacky/povzbudzovacky) a bolo to strasne vtipneee, vsak uvidite z videi.
Super sme sa bavili, sli nas pozorovat aj susedia - no jak z americkeho filmu.



Potom sme s Negrom tancovali na ulici regueton, ale to tak, ze sa az hanbim video z toho sem uploadnut bo on je fakt blazon, no ale regueton sa proste tak tancuje, hehe! :-D Len si asi budete mysliet ze som kestok "lahsia" zenska ked to uvidite! :-P

Tak to sem predsa len nahram, vsak vsetci vieme aj tak ako na konferach tancujeme a co vyvadzame, tak co! :-D


Pak sme ale chytili dopravnu zapchu na ceste z Villavicencia do Bogoty, co znamenalo ze nestiham dorazit nacas do roboty, a tak som volala kolegovi, nech ma "ospravedlni", v Bogote som od kamosa pytala pocitac a o druhej v noci posielala pracu pre deti co maju robit, no haluz. Pak sme sa len tak brouzdali po Bogote, parada - velmi europsko-americke, citila som sa tam strasne fajn, Tater ma aj krasny byt - v BUcaramange som akoze take moderne nevidela vobec...



A pak som o 5. rano dorazila do Bucaramangy a mohla ist rovno do roboty este na opravaky, hehe! Ale stalo to vsetko za to! :-D

Tu este nejake random veci co sa mi akoze "nevosli" do pribehu:

Takto to vyzeralo v buse ked sme sa presuvali z prezentacie na prezentaciu:




Zopar pecka fotiek:






Rano vzdy mrtvi:




Mimochodom, byt tam skoro so samymi chalanmi mi to pripomenulo USA, hahaha. :-)


Friday, November 13, 2009

Slzave udolie aneb posledny den ucenia

Tak, nastal den "D", kedy som mala ucit posledny den. (cakaju ma sice "recuperaciones" = opravaky, ale to uz iba s par detmi)

Pre tolko roboty som mala trosku problem vnimat co sa okolo mna deje... Posledna hodina s kazdou triedou, rozdavanie lizatiek, karticiek, bozkov a objati. V kazdej chvili som mala na sebe zavesene nejake decko a vnutri ma tesilo zazeranie mojej kolegynky - americkej puce, ktora ma tajne neznasa podla mna za to, ze deti ma tak miluju...

Boze, deti plakaliii, malovali mi obrazky, ja som kazdemu dala lizatko, niektorym som vyrabala karticky so srdieckami a tak. Niektori plakali otvorene, niektori tajne. Akoze 7-rocni "drsnaci" - inteligentni a mudri ale co robia obcas problemy (moji oblubeni, samozrejme, sak aj ja som taka bola ;-)) Obcas by som ich bola prizabila, obcas som k nim bola nefer ja, obcas oni ku mne, ale na konci aj po vsetkych "trapeniach" je len cista laska k dobremu cloveku.
Tak mi prisla povedat triedna 2.B s ktorymi som mala najviac hodin, ze napr. Camilo plakal (jeden z vyssie uvedenych typkov). Predo mnou nie, predo mnou sa drzal, ale vraj celu hodinu decka boli strasne v prdeli z toho ze odchadzam. Nemohla uverit ze niekto ako Camilo place. (ani ja tomu nemozem uverit)
A viaceri dalsi. Dalsie dievcata stali okolo mna, drzali a vzlykaliiii "profe, que no te vayas, que no te vayas" - opakovali dokola (nieco ako "nechod, profe, prosim")

Neviem preco ma tak mali radi, objaktivne nemam pocit ze som robila coolovejsie aktivity nebo mala viac trpezlivosti ci lepsie strategie. Skorej si myslim, ze je to obecne nejaka ta moja "energia" co oni vycitia a co ich ku mne taha - proste, cista laska alebo ako to nazvat.

Ked tak nad tym premyslam, tak som mala s nimi akoby "vztah" - ja vs. deti - se vsim vsudy co k tomu patri - hadky, super momenty, smiech, nervy, hnev, sklamanie, sranda, objatia - a proste sa zas raz potvrdilo ze zostava vzdy to najlepsie a ze clovek zabudne na to zle a odpusti chyby druhych... Vzajomne. Ja im a oni mne. :-)

Na tabuli same odkazy, papieriky "I love you, ticher" :-D a pod. Proste narez na city ak vam mam pravdu povedat. Ani som to nestihala vstrebavat, az ked odisiel posledny skolsky autobus, tak mi to doslo, obzerala som sa okolo seba a slzila...

Teraz som viac nez kedykolvek presvedcena, ze jednou z mojich "leadership aktivit" bude adoptovat si minimalne jedno dieta, lebo vidim ze ich dokazem lubit velmi a je jedno ci su naozaj moje. :-) A najlepsie bude, ak to bude z Colombie. :-)

No, neviem co mam povedat, zacina sa obdobie "luceni" a myslim ze melancholie, sentimentu a reflexii bude na tomto blogu pribudat. Ospravedlnujem sa tym, co im to nevonia...

Jo, co som este zabudla povedat, ze (neviem teraz ako je to u nas s nasimi detmi), ale ze sa mi strasne paci ze tu ti otvorene niekto povie "I love you" - Te quiero, Te amo - mozno sa mylim, ale zda sa mi to u nas ovela zriedkavejsie ze niekto povie ucitelke "Lubim Ta!" ci mame, otcovi, sestre, bratovi, a tu je to bezne. Aj medzi kamaratmi sa ludia neboja povedat "Te Quiero" a nie, nie je to ako v USA ze je to take "prazdnejsie" ci nevyznamnejsie ako v USA prave "I love you, babe" kamoska kamoske...
Proste viem, ze ked budem ja mat rodinu a tak, tak si chcem odniest to co sa mi paci z tejto kultury, niekedy ked pisem vyzera to mozno tak, ako keby som si myslela ze vsetko je tu lepsie, ale urcite to tak nie je, je to len prirodzene...

Mimochodom, nasla som odstavec z mojho blogu zo svojich zaciatkov, a smejem sa! :-D Chcete vediet, ci sa nieco z toho zmenilo? Ani velmi nie, len nemozem uverit ze som si na hento jednoducho ZVYKLA! NE-VE-RIM!!!! :-))))

Toto bude asi ta NAJTAZSIA VEC, na ktoru som sa kedy podujala! Som FRUSTROVANA, SKLAMANA, VYSTRASENA a ZHROZENA a neviem este ake pridavne mena mam tomu dat! Je mi do revu - zas!!! (viem ze na svoj vek prilis vela revem, ale mam v pazi - je mi to jedno - nech si mysli kto chce co chce - ked je to jediny sposob ako sa mi ulavi...)
Dnes som mala 7-rocnych druhakov, ktori mi nerozumeju a ja nerozumiem im! Oproti nasim deckam su strasne nedisciplinovani - treba strasne kricat, nie normalnym hlasom tu rozpravat (Kika sa prave zhrozila ako si viem predstavit) - neviem ako to tu moje hlasivky preziju (nepreziju - je po prvom dni, ja skoro nemam hlas a je mi do placu ked si predstavim co bude dalej).
Ak sa mi vsetci vysmievali ze nejdem na MT prax a nebudem mat profi experience, tak vam poviem, ze mi je to jedno, pretoze ziadnu experience nebudem potrebovat - kedze ma tu jebne a neprezijem to, alebo to prezijem ale skoncim v blazinci lebo sa psychicky zrutim!
Vcera som si myslela ze bolo zle ale na toto to nema!!! :( veru nie! Je mi tak strasne lebo prvy krat v zivote neviem kam z konopi co sa tyka vyucovania druhych - moje priserne 12-rocne britske deti ktore som ucila lyzovat vlani - to bola krasna ODMENA oproti tomuto tu!
Oni behaju okolo mna celu hodinu, kricia pri tom tak ze nepocujem samu seba (niezeby som mala co povedat kedze ma aj tak nerozumeju), biju sa, tych par co by som spocitala na prstoch jednej ruky co by sa aj chcelo a dalo ucit nema sancu lebo z 5 stran na mna krici niekto "teacher, teacher" ale ja do toho odtahujem spred tabule od seba tri decka, dalsie sa mi plazi von oknom, biju sa aj o tu fixu kde robia pri tabuli sibenicu ktoru sme jednu zvladli za celu hodinu lebo sa to proste NEDA!!!
Ja NAOZAJ NEVIEM CO BUDEM ROBIT, CO BUDEM UCIT - PROSTE NIC!!! :'(
Nepoznam ziadne hry, aktivity, nic co by ich zabavilo - ale najhorsie je ze NIC nefunguje (vcera sme v noci vymyslali s Kikou - tak draha moja - NIC z toho sa nedalo pouzit).


Par foteciek z tohto dna na zaver:














































Este nejake videjka na zaver:






Wednesday, November 11, 2009

Ako mi vsetko zacalo dochadzat

No, nachadzame sa vlastne v case, ked mi ostavaju 2 dni do konca roboty s detmi, coz si ale vlastne vobec nestiham uvedomovat, kedze neviem kde mi hlava stoji.

Najprv clovek musi vymysliet pisomky, urobit ich v pocitaci, napisat ich s nimi, opravit ich, oznamkovat zosity, vykalkulovat znamky na papieri, prepisat ich do pocitaca, napisat komenty na kazde z 200 deti, zistit kto "prepadol", tymto ludom vymysliet nove hodiny a nove pisomky, proste k posraaaniii. Viem ze sa nezda, ale takto busy som nebola od MC termu, heh.

Do toho som sa rozhodla aplikovat na NEXT track managera, mala by som si hladat dzob ale neviem preco mi kvoli cookies nechce zobrazovat stranky s dzobmi (ani neviem co cookies su), AIESECari zobraju aby som isla speakovat na konferencii poradanej starostom lebo moja session predosla o ktorej som pisala minule ze som robila na Universidad de Sandander - UDES, mala najvacsi uspech a dekan mi napisal endorsement letter - vraj ked si budem hladat dzob. Ja by som aj chcela, ale o stakeholder pristupe - teme, ktoru si aiesecari vymysleli, viem z hlavy hovno, a potrebovala by som vela casu stravit na vymyslani, coz by som mozno aj nasla, kebyze v mestecku zvanom Villavicencio nie je narodny capoeira event, kam ma vsetci kamarati volaju, lebo je to posledna moznost vidiet ludi ktori su z inych miest - pre mna najma amigo JuanCho, ktoreho zboznujem a chcela by som vidiet hrozne este pred odchodom. O "problemoch doma" ani nehovorim, ale aspon sa nemam kedy v ziali utapat.

Takze niet divu ze kazdy den koncim s bolestou hlavy, nestiham ani posilku coz ma velmi serie, a hlavne ze som si ani neuvedomila ze v robote koncim a "moje" deticky uz neuvidim.
To si ale dobre uvedomili oni dnes ked sa 11th grade lucil so skolou - ako u nas ked sa lucia stvrtaci na gympli - a hrala smutna hudba v telocvicni a vsetci plakali a objimali sa, ked tu zrazu sa zozadu na mna nieco zavesi a povie "profe, me vas a hacer mucha falta" (=profesora, budes mi strasne chybat) - a k tomu jednemu sa prida druhe, zrazu vsetci stvrtaci a ja som obklopena hadam 40-timi detmi ktore sa vesaju jeden cez druheho a placu a ja placem tiez, no proste silny moment jak hovado! Citit vsetku tu cistu lasku deti... nieco uzasne... aj ked by som ich milionkrat prizabila! A to je na tom to najuzasnejsie - ze kolkokrat na nich ziapem a viem ze vyletim tak az mna samu to sklame, ale oni vas proste miluju aj tak - niekedy sa az divim ked mi to vravia - ja ze "a preco? sak len kricim na vas, hnusna som, neusmievam sa..." a oni ze "to nevadi profe, aj tak si naj, ved my si to zasluzime"
A naopak - kolkokrat su strasne strasne zli, a clovek ich chce naucit nieco, a niekedy ich fakt neznasam, a ublizia aj mne ked mi neferovo vravia hocijake hnusnoty typu "VZDY musime len pisat a NIKDY nerobime nic coolove", ale aj tak ich milujem. A viem ze to tak v zivote chodi.
Plus jedno dievcatko - take tucnuckejsie, ma proste zboznuje - kazdy den mi nosi cukrik - kazdu prestavku, sniva o tom ze ma navstivi v mojej krajine, nechce obedovat ak nemoze sediet pri mne...

Uz ani neviem co som chcela povedat - proste, uvedomujem si, ze este nikdy som nemala v zivote rok resp. obdobie, ked by som bola zmietana tolkymi silnymi pocitmi - od nenavisti, bezradnosti, zufalstva, lasky, a co ja viem coho - privela na jednu dobu a na jedneho cloveka, a to to robi velmi zaujimavym a v dlhom meritku aj velmi poucnym...
porucam sa s laskou
J.

Friday, November 6, 2009

Dnes som prekonala samu seba

Prvy krat som isla hrat capoeiru v rode - na vystupeni pred celou univerzitou na MUESTRARTE (skoro som sa predtym poblila od tremy - asi ako pred prvou session ked som mala strach prezentovat) a rovno odtial sme sli do jedneho hotela, kde sme mali prezentaciu pre nejaku banku na ich evente, a aj tam som sla - dokonca ked sa zrychlila muzika, a chalani ma potom potlapkavali po pleciach a ze super - ja som mala zly pocit lebo sa mi nepacilo ako som hrala lebo samozrejme som na seba stale narocna strasne, ale dobry ze som prekonala svoj strach. Fotku ale z toho nemam ziadnu, heh.
Ale boli uzasni - Cristian, Jeffer, Sagas, Risas, Cascos - aj ked to nikdy nebudete citat, vdaka za podporu, dnes som prekonala jeden zo svojich najvacsich strachov.

Pak sme sli vsetci - capoeiristi, grupo de teatro, grupo de tamboras (to su hodobnici co hraju na tych obrovskych bubnoch) ku kamaratovi na dom akoze oslavovat. No, vsetci vieme, ze v tychto dnoch sa na oslavy moc necitim, ale jelikoz sme toto tu bolo na nieco na co sme sa vsetci velmi tesili uz davno, tak som sa donutila ist aj ked som mala chut ostat v posteli. Coz som vlastne aj urobila, bo ako som dosla, vypytala som si od kamosa postel a sla som si na hodinu pospat. Pak som sa zobudila a kvasilo sa, ale ja som viacmenej sedela v kresle, popijala pivo a zasla nad energiou tych bubnov a na to ako sa vsetci okolo mna hybu, heh! ;-)
Mam len jednu fotecku s novou traineeckou Marusckou z Brazilie (ano, meno ma ruske, lebo jej tatovi sa paci rustina - haluz! ;-D) Je strasne fajn, skoda ze nemam cas sa s nou viac zoznamit. Ale nemam fakt cas na rozvijanie noveho "vztahu" - hoci len kamaratskeho... drsne, heh



Monday, November 2, 2009

O tom ako som oslavovala svoj prvy Halloween

A o tom ako som sa aj prvy krat v Kolumbii poblila, haha...

Musim povedat ze som sa na to tesila ako decko uz par dni, ale pak prisla sobota, a nejak som sa ocitla o deviatej vecer s mastnymi vlasmi, bez penazi a bez mejkapu v dome kamarata s jeho mamou... Jo, a bez predoslej nalady...

Len sme tak kecali, ukazovala som jej rozne fotky na facebooku a cakali kym pride domov synak, ktory sa pekne zdrzal a tak nas potom maaati vystrojila, reku "ako to ze nikam nejdete?!" Ze pockajte, ja vas vyobliekam za ciganov, tak som sa citila ako brat so sestrou ked ich mati vystraja na karneval, a tak ma tam machlila, a co ja viem co, ze aj nalada prisla...

Tak sme sa stretli s dalsimi kamaratmi, kupili daky rum a pili ho na ulici (ulice boli plne masiek - ale fakt akoze fest si dali ludia zalezat), a ani som to nejak neprehnala, len som akosi pozabudla jest.

Tak ked sme o dakej tretej dosli na dom kamarata ze ideme este spievat a tancovat, tak Janka veru toho vela nepospieva a nepotancuje - zacalo mi byt divne, tak mi vravi Marino reku "choj sa vyblit" a ja ze "nijeeeeeeee, nechceeem, z alkoholo som neblila uz roky (TOPALKY nepocitam!)" no a po 10. minutach hadky som teda posluchla a musim povedat ze som dobre urobila.
Hned mi bolo lepsie, ale kamosi si len "high five" dali bo nikdy sa im nepodarilo opit ma natolko aby som tak dopadla. Bo ja furt, ze to som si uz odskakala "za mlada" a ze na toto som uz stara. Ale nevyhrali, bo akoze opita som nebola, len zle sadlo kvoli prazdnemu zaludku...
No, ale toto asi nie su detaily o ktorych chcete vela pocut, to si len tak pre seba...
Tu su nejake fotky z tej noci:






















Ahhh, a skoro som zabudla ze doobeda sme mali capoeira rodu v prezleceni, tak to bolo tiez super vtipne - mam odtial fotky aj videa! :-D
(ludi na tychto fotkach mam inak strasne rada!)