Monday, December 14, 2009

Monthly reflections

REFLECTION – hneď po príchode tam
- Uff!!! Neviem načo som sem šla. It did not feel right to go. Ale beriem to ako povinnosť „otestovať“ náš produkt, všetci niekam šli a ja nechcem akoby zaostávať
- Cítim sa sama, osamelá a odkázaná len sama na seba, a nechcem túto skúsenosť žiť sama. Vyhovovalo by mi ísť s kiekým ako Janči, Nina a pod.
- Nikomu neroumiem, neviem čo som sa neučila tú blbú španielčinu doma
- Je mi strašne smutno, chýba mi Jančik a doba návratu sa mi zdá strašne ale strašne ďaleko
- Neviem ako to tu vydržím, nenávidím sa za to že som sem šla, mala som vštko čo som v živote chcela a nechápem že som sa rozhodla opustiť to. Lenže keď to rozhodnutie padlo tak dávno.
- Cítim sa ako malé decko, chcem ísť k mame revať.
- Máme len studenú vodu – chce sa mi plakať a nadávať v jednom keď sa mám ísť sprchovať!
- Deti v škole sú hrozné, nič im nerozumiem, a sú strašne nedisciplinované – netuším ako to zvládnem a asi mi pri nich odídu hlasivky. Aspoň sa vrátim skorej domov!
- Motivujem sa svojimi cieľmi – umelo, ale pomáha to! Chcela som vedieť po španielsky, tak do toho!

REFLECTION – po 1. mesiaci
- tak, už ma nerozhodí nejaký ten švábik či obrovský motýľ veľký ako dlaň
- sprchujem sa v studenej vode
- veľa športujem – pravidelne cvičím
- som sama a som silná – to, čo tu niekedy prežívam, je na mňa veľa, a keď si jeden deň myslím že viac už nezvládnem, na 2. deň idem ďalej. Nevzdávam sa!
- Rozumiem po španielsky, ale nehovorím nič, haha
- Vstávam o 5:00 ráno a spať sa snažím chodiť do 10:00 večer
- Nerada chodím do práce a nemám to tam rada
- Chodím na hlasové terapie
- Počet kamarátov: 3 ks (Juan David, Luis, Sepu)
- Pravidelne kecám s frajerom a rodinou
- Často píšem blog
- Snažím sa efektívne a užitočne tráviť svoj voľný čas
- Dala som sa na „adrenalínové“ športy :-D
- Nebaví ma aiesecárčiť, divné :-D

REFLECTION – po 2. mesiaci
- Chýbajú mi ozajstní priatelia, ľudský dotyk
- Jem veľa sladkostí, bojím sa že priberiem :-P
- Snažím sa veľa cestovať tuto v okolí – kde sa dá
- Stále píšem blog
- Stále mi veľmi chýba Jano
- Ešte stále neviem riadne tancovať ťú blbú salsu ani nič iné, vlastne vôbec nikam nechodím pařit či tancovať ani nič podobné
- Mám svoje rutiny
- Zvykám si – „doma“ sa už cítim doma
- Mám nových kamošov (konfery, Bogota)
- Teším sa na leto ak príde Janči
- Nemám ani šajnu čo sa deje doma a vo svete lebo vôbec nečítam správy
- Pred prácou sa cítim ako pred skúškou u Novotného
- Stále neviem čo ma to tu má naučiť a čo chcem potom

REFLECTION – po 3.mesiaci
- Hovorím po španielsky s kolegami, domácou a pod. síce s chybami a len v prítomnom čase, ale hovorím (snažím sa mrknuť do knihy pre samoukov 1-2 krát do týždňa)
- Už si veci vybavujem sama (napr. bus terminál), zavolám si keď niekam potrebujem, nie som tak závislá ako predtým
- Mám kamarátov, ktorým viac dôverujem (Juan David, Pei, Teresa – tie mám fakt rada a budú mi chýbať), mám aj úplne nový network ľudí než z AIESEC – tanečníci, capoeiristi
- Mám veľmi stabilné rutiny – vstanem hneď keď mi zazvoní budík o 5:00, každý deň športujem bez toho aby som nad tým premýšľala a cítim sa zle keď pár dní nejdem do posilky, nebehám a pod.
- Konečne som začala aj trošku viac pařit a chodiť von (víkendy s babami, na pivko, večere u Maya) a zmierujem sa so 6 hodinovým spánkom
- Občas zhliadnem správy a sem-tam pokecám s Hartoš, ale neostáva mi veľa času na starých kamošov
- S Jančim kecám takmer každý deň, stále mám pocit, že si vždy máme čo povedať a veľmi ho ľúbim a veľmi sa naňho teším (chýba mi ľudský dotyk a objatie, ale už nie tak, že mi pritom zviera srdce ako predtým)
- Občas mi prebleskne hlavou, či by bola moja prax iná, kebyže som nezadaná, a v čom by bola iná. Ale neľutujem. Vždy, keď si dám všetko na „vážky“, a pozriem sa na dlhodobú perspektívu, viem, že to čo mám vo svojom vzťahu, je cennejšie než „sloboda“ či čokoľvek
- Začala som tancovať a našla v tom veľa radosti a stále tu skúšam niečo nové a plním si rôzne sny ešte z detstva
- Ešte stále rozmýšľam štýlom „bože, ešte vydržať XY mesiacov“ resp. „už len toľko chýba“, „ako ten čas beží pomaly“
- Už necítim nenávisť k práci, skorej začínam akceptovať všetko ako to je, ale ešte stále sa tam neteším. Snažím sa nachádzať nové stratégie na deti a nové zaujímavé aktivity, ale robím to len preto, že vždy „I am striving for excellence“ a z pocitu zodpovednosti – nie je to že by som cítila extra naplnenie a stotožnenie sa s inštitúciou – potrebujem viac slobody, nezávislosti a zodpovednosti
- Som vďačná aj za negatívne pôsobiace skúsenosti, už tak nebojujem, zmierujem sa...

REFLECTION – po 4. mesiaci
- Stále píšem blog, ale už sa mi nechce toľko fotiť a tak, veci mi prídu normálne – svet okolo mňa a tak, takže načo fotiť, ... :-D
- Dosť veľa času trávim robením veci do práce – snažím sa zlepšovať hodiny, vymýšľam rôzne aktivity a tým pádom mi neostáva čas na aktívne učenie sa španielčiny. Mám pocit že v tomto som sa nikam nepohla.
- Stále mám stabilné rutiny – športujem každý jeden deň, ale neskoro chodím spať – viac času totiž trávim von a s ľuďmi, a tak mi neostáva čas na všetky priority. Resp. obetujem spánok :-P
- Pri ľuďoch mám pocit, že ich už „poznám“, a že sú to „starí známi“ a môžem byť pred nimi sama sebou. S Teresou sme si veľmi blízke, takisto sa začínam viac kamarátiť s Marinom a capoeiristami vôbec.
- Mám pocit že to tu poznám a obecne som „zvyknutá“
- Už mi toľko nechýba domov, a len sťažka si viem predstaviť iný život než mám tu – začínam byť plne šťastná a spokojná
- Cítim že som unavená, a že potrebujem „vypnúť“ z práce – potrebujem dovolenku a strašne. Príde Janči, tak sa veľmi teším že zase vyjdem zo stereotypu a že sa zase stane súčasťou môjho života. Na druhú stranu je to trochu zvláštne – akoby sem nepatril. A to nie je dobre, hoci je to prirodzené. Je veľmi dobre, že príde. Potrebujem ho vidieť a cítiť, lebo mi príde strašne ďaleko všetko to čo bolo... Patríme k sebe...
- Konečne pozerám aj nejaké filmy
- Mám pocit, že som sa stihla o sebe už dosť naučiť, aj kvôli problémom v práci

REFLECTION – po 5. mesiaci
- Tento mesiac bol o poslednom a riadne stresovom vypätí a potom hlavne o oddychu, cestovaní, priateľoch ďalšom spoznávaní Kolumbie – cestovateľské ciele a ambície splnené po 3 týždňoch voľna :-D
- Zmizli rutiny tým že sme cestovali – nepísala som blog, prestala som pravidelne športovať a telo mi to dalo vedieť – pribrala som a mám z toho fest nervy
- So španielčinou som tiež celý čas nepohla, knihu som ani neotvorila, ale dohovorím sa
- Nemám šajnu čo sa deje vo svete, zasa nečítam správy a strácam kontakt so starými priateľmi – nestíham žiť oba životy
- Chce sa mi chodiť von, a pařit a vôbec ale vôbec sa mi nechce ísť späť do práce
- Prišiel ma pozrieť Janči – je to ten najúžasnejší boyfriend pod slnkom! Najprv to bolo ale zvláštne zvykať si „zžiť sa“ s iným človekom po tom, čo som tu len sama a na nikom nezávisím a každú sekundu si robím čo len ja chcem. Prekvapilo ma, že som sa necítila tak romanticky, ako som si to predstavovala a ako som chcela aby to bolo. Neviem prečo. Potom sa to ale vylepšilo a zase som si istá! Je to človek s ktorým chcem stráviť život.
- Cítim že sa potrebujem znovu nakopnúť a začať premýšľať čo ďalej – jednak ešte tu – nejaká tá zmena v postoji (k učeniu(sa?)) a pripravovať sa na život potom čo mi to tu skončí, pretože myšlienka na to ma privádza do šialenstva – ešte stále vôbec neviem čo chcem
- Mala by som začať viac byť s aiesecármi a robiť niečo pre nich, aby som sa dostala do „svojich“ vecí!!!
- A odišla mi naj kamoška – je to strašné – akoby začínať odznovu :(

REFLECTION – po 6. mesiaci
- Začínam to tu milovať obecne – svoj zabehaný život a tak – začínam mať strach ako to bude bolieť keď budem musieť odísť – neviem si predstaviť svoj život potom a nemám predstavu o tom, čo vlastne chcem ďalej robiť
- Vôbec netrávim čas s aiesecármi – celý čas som s chalanmi capoeiristami – pripadajú mi viac „kolumbijskí“ resp. reprezentujú momentálne viac moju náladu
- Do knihy španielčiny furt moc nepichnem, ale hovorím už relatívne plynule, keď počúvam dennodenné konverzácie, ani si neuvedomujem že je to v inom jazyku – rozumiem s ľahkosťou aj „periférne“, dá sa všetko – filmy, knihy, ...
- Do roboty už nevstávam s „ťažkým“ žalúdkom, je mi fajn medzi kolegami, som taký miestny šašo pre nich a je mi fajn v tej roli
- Odpadáva moja „cetovateľská motivácia“ – preferujem byť s ľuďmi než poznávať nové miesta
- Pravidelne skajpujem s rodinou, Jančim, Teresou
- Stále cvičím – mám to už v krvi ako rutinu
- Keď niekto odchádza, veľmi často si predstavujem svoj odchod a zviera mi pritom srdce
- Občas sa prichytím pri premýšľaní o tom, aké by to bolo ostať tu a filozofujem o tom, ako si má človek vlastne zariadiť život. Akoby svet po tomto tu vôbec neexistoval – vymizli mi predstavy o tom ako sa žije tam doma
- Mám ale stále pocit že nerastiem, že mojej hlave sa nedáva zabrať ako za starých čias v AIESEC, ale nedokážem to nejak urobiť svojou prioritou – nie a nie nájsť čas na AIESECárske a Leadership veci a tak. Dokonca ma to obťažuje, proste chcem žiť – každý jeden moment na plno, bezstarostne, mladá, ako Pipi Dlhá Pančucha! :-D

REFLECTION – po 7. mesiaci
- Cítim sa tu straše dobre – ako doma. Mám pocit, že tu mám „paralelnú realitu“ a už premýšľam štýlom „bože, už len tak máličko času ostáva“ :-(
- Hovorím viacmenej plynule po španielsky – prečítala som prvú knihu, automaticky odpovedám po španielsky a niekedy prekladám zo španielčiny do angličtiny a do slovenčiny, pretože mi to už myslí v ich jazyku
- Stále kecávam s našimi – cítim že sú „kamaráti“ a po takej dlhej dobe cítim niekedy, že by som ich už fakt chcela vidieť naživo a objať.
- Skypujem s pár vernými kamošmi z domu
- Konečne som po tej blbej dovolenke schudla na svoju pôvodnú váhu, stále športujem a baví ma to, fakt ma chytila tá capoeira a cítim že som sa v nej hodne zlepšila
- Začala sa mi dokonca páčiť kolumbijská hudba, haha, doteraz obhajkyňa rocku a popu, šla som na koncert ich speváka. Keď tancujem, vravia mi, že som rodená Colombiana a aj sa tak cítim. :-D
- Veľa pařím a kamarátim sa prevažne s chalanmi, nemám tu blízku kamarátku po tom čo odišla Teresa
- Cítim sa dosť nezávislá a radšj robím veci sama
- Veľa času trávim sjedným blízkym človekom, ktorý mi na určitú dobu pomotal hlavu natoľko, že som stratila víziu toho, čo dlhodobo chcem – oslabilo to môj vzťah s Johnym – uplynulý mesiac som s ním takmer vôbec nekecala a cítila som sa úplne disconnectnutá. Je to stále ťažšie a ťažšie, do života tu padám stále viac a viac, a z dvoch paralelných realít táto silnie. Neviem čo s tým. Ale už sa to lepší po tom čo sme sa porozprávali. Musím sa viac snažiť žiť všetko s ním, ale je to ťažké. Nechápem to.
- Zistila som, že v jednej veci som sa stále nezmenila/nepoučila – nie som dobrá v rozhodovaní a v sebadisciplíne – dávam prednosť „žitiu v momente“ pred tým čo je „správne“. Nepáči sa mi to, lebo to môže mať veľmi zlé následky, na druhú stranu – som to „ja“ v svojej čistej forme a tak neviem čo s tým... :-S v tomto sa ešte o sebe musím veľa učiť
- Život tu ma úplne pohltil – som tu šťastná, plná energie, mám návyky, ktoré sa mi páčia – proste ŽIJEM! I am alive!!! :-D
- Nerozhodí ma, keď mi platia neskoro a týždeň nemám čo jesť – predtým by som asi umrela z toho pocitu, a teraz to proste beriem ako normálne
- Milujem deti v škole – cítim k nim toľko lásky

REFLECTION – po 8. mesiaci
- Je mi fajn – som už „ustálená“, nič ma neprekvapí a mám pocit, že všetko poznám už natoľko že sa až nudím občas – niežeby som na to mala čas, skôr tak, že neviem čo takého zrábať cez víkend – neviem sa rozhodnúť lebo všetko je také „normálne“
- Mám ustálenú partiu ľudí s ktorými trávim väčšinu času a aktivít – Marino, Luis, Sepu, Sobrino, Mari, Jessica, Sandra, Jaime, Mayo, atd.
- Tento krát som mala viackrát pocit, že „nech už som doma“ – chcela som sa zasmiať so sestrami, s našimi, dať všetko do poriadku s Janom a pod.
- Čas už letí brutálne rýchlo – mám pocit, že moja španielčina sa už dlho neposunula, hoci takmer vôbec nehovorím s nikým anglicky, prirodzene odpovedám španielsky aj aiesecárom s dobrou AJ čo na mňa vždy po AJ hovoria
- Začínam browsovať job offers doma v ČR a ku môjmu prekvapeniu sa mi pár z nich aj pozdáva
- Máličko trénujeme capoeiru a chýba mi to, posilka ma dosť nudí, ale neriešim či sa mi chce ísť alebo nie, stále tam chodím
- Obecne sa dobre cítim sama, zistila som, že ma baví nezávislosť ak mám všetky potrebné „kotvy“ v živote – robiť si čo chcem kedy chcem. Keby niet mojich detí v škole, myslím si, že som stále menej a menej na ľudí – nerada sa zoznamujem s novými a nie som k nim milá pokiaľ nie som fakt v nálade. S deťmi sa ale fakt vyblbnem, cítim ich lásku a zbožňujem sa s nimi objímať.
- Už teraz si začínam predstavovať aké ťažké to bude vrátiť sa domov a aké pocity budem zažívať zo spätného culture shocku
- Som strašne zmätená ohľadne svojich citov – mám pocit, ako kebz som žila 2 životy – chcela by som „dávať“ tu, lebo to znamená žiť tu všetko naplno, ale zároveň nemôžem a ani to nedokážem kvôli záväzku doma, a mám strach, čo to práve v budúcnosti s mojím záväzkom urobí. :(
- Moje city sa menia ako na húsenkovej dráhe a tým pádom sa neviem rozhodnúť čo s tým a bráni mi to byť plne šťastná. Je to začarovaný kruh. Keď tu nebudem žiť naplno, ohrozí to môj vzťah, lebo to budem vnímať ako dôvod prečo nemôžem žiť naplno. Budem tu žiť naplno, a tiež to ohrozí môj vzťah. Takže je to vlasne všetko v koncoch. :-( Lenže keďže je v koncoch môj vzťah, som z toho nešťastná, taktiež tu nemôžem žiť naplno. Veľmi zaujímavé. Aspoň sa posnažím robiť všetky možné aktivity, keď už nič iné. Keď sa už potom doma všetko zrúti, nech sm šťastná aspoň tu tých pár posledných týždňov... Nech to všetko nevyjde nadarmo...

REFLECTION – po 9. mesiaci
- Je to drsné. O chvíľu odchádzam. A cítim, že je toho ešte toľko čo som chcela stihnúť vidieť, urobiť, podniknúť...
- Tento mesiac bol o práci a lúčení sa s deťmi, ku ktorým cítim len „pure love“ aj keď zo mňa vysali veľa nervov a energie, hehe. Už som nemala toľko trpezlivosti koľko na začiatku s nimi... Ale zbožňovali ma napriek všetkému. Proste cítili moju lásku a tak mi ju opätovávali bez ohľadu na nezhody čo sme medzitým mali...
- Konečne som sa „napojila“ aj na aiesecárov – robila som s nimi/pre nich veľa vecí – a konečne som sa „dostala“ znovu do tých svojich oblastí, rečnila som pred 200 ľuďmi znovu a cítila sa pri tom „doma“ – začínajú mi tieto veci až pálčivo chýbať – Leadership, facilitovanie, strategické premýšľanie a pod.
- Strávila som super čas s capoeiristami – bol to the best weekend ever ako sme sa bavili
- Pri pomyslení na odchod necítim NIČ – absolútne si to moja myseľ ani srdce neuvedomuje že mám ísť preč – zvláštne...
- Bude mi strašne chýbať španielčina – fakt vidím ako som sa zlepšila, BAVÍ ma ňou hovoriť
- Trénujem teraz capoeiru individuálne
- Začínam sa kamarátiť s novou trainee z Brazílie, a tak mi sadne, že mi je ľúto že mi neostáva veľa času s ňou
- Desím sa toho, čo sa bude vo mne odohrávať doma...

No comments:

Post a Comment