Den "D" nadisiel a ja som si veselo zasla o siedmej rano na manikuru a na pedikuru - symbolicky - myslim ze dobru dobu si to doma nebudem moct dovolit...
Pak som si symbolicky vzala posledny krat taxik do Megamallu (nakup. centrum) a symbolicky minula svoje posledne peniaze na Juan Valdez tricka:
No a pak som si myslela ze mozme ist, lenze Martha sa nevratila autom domov nacas... A zacali nervy.
Este ma stihli odfotit - smutna nalada, tmave okuliare pre istotu:
Decka mi povodne prikvapili prekvapenie - rano mi volali ze ma nemozu ist odkopnut na letisko kvoli nejakemu stretnutiu so starostom a pod. no ale akoze to nebola pravda. Chudaci, asi netusili ze busu z vyplazenymi jazykmi taxika na letisko chytat...
Lietadlo mi odchadzalo o 13:55 a z mojho domu sme odchadzali o 13:00 !!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Letisko NIE JE blizko!!! A boli zapchy!!!
Esperanza odisla po tom co mi spravila posledne ranajky, lebo povedala ze to nedava vidiet ako znasam kufre... (jej syn co zije v Kanade, mi neskor po nete vravel ze vecer velmi velmi plakala za mnou)
Ja panika - well, nebolo by to prve lietadlo co by som zmeskala, ale vnutri sa zacinala ta panika z toho, ze sa ani nestihnem poriadne rozlucit tak ako som chcela a to bolo pre mna to hlavne!!!
Dosli sme 15 minut pred odchodom lietadla, nastasie letisko v Bucaramange je malicke!!! Ale nevyzeralo to ruzovo. No zlutovali sa. Ale bolo to drsne, strasne fofry!!! Ja plne ruky, dve letusky mi s tym pomahali - len s prirucnou, a mne len bilo srdce, ze ani ludom nestiham nic povedat.
V aute cestou na letisko (to tam nevyzeram az tak vystresovana):
A zrazu to prislo. VSETKO! Vsetky tie potlacovane pocity. Oci sa mi zaliali slzami, ale TAK STRASNE, ze som ludi ani nevidela! Pred ocami len machula Mayo-Marino-Julian-Sepu-Sandra-Luis a v mysli sa mi prehraval cely uplynuly tyzden. Ani neviem ze CO som citila... Lutost??? Chcem ostat??? Asi nie... Nebolo by to ono... Ono, ked clovek vie, ze ma "zmluvu na dobu urcitu", je to o niecom inom... Myslim ze vela veci by mi vadilo, kebyze mam akoze zacat "zit v Kolumbii na fest, na neurcito", alebo ovela viac by mi chybali v tom pripade veci z domu...
Lebo takto, ked sa ma ludia chybali: "ake jedlo ti chyba" a pod. tak nic nebolo dost silne... Lebo som vedela ze sa vratim... ze toto tu ma koniec...
A keby to koniec nemalo, nebolo by to ono... To co som citila bola LASKA ku vsetkym (nielen tym na letisku), VDACNOST za vsetko, neviem... Bo ja revem hlavne kvoli tymto pocitom...
Ked si tak vezmete, niekto vam umrie, odchadza, tak to nie je SMUTOK cisto preco placeme, je to LASKA k danemu cloveku - citime tak vela za to, co sme prezili s danym clovekom a mame ho tak radi, az sa oci rozplacu... Teda aspon, je to moja filozofia...
Kazdopadne, bola som tam, zaliata slzami, vstupila som do lietadla, tak ludia sa na mna pozerali ako keby som bola BLAZON!!! 20 servitiek ktore mi dal steward, sa minulo do 10. minut. Nastastie som ako male decko po silnom a vydatnom reve zaspala, a zobudila sa az v Bogote...
Tam ma prisiel pockat Juancho - kamarat z capoeiry, tak som aspon viac nerevala hentam a nenudila sa...
Pocas letu do Pariza som si pozrela hned na zaciatku tak dojimavy film, ze som sa znovu pustila do revu (ako fajne, prislo mi to vhod) a zase som spala. Koho zaujima, tak teraz bol v kinach, vola sa My sister's keeper. A tak som znovu spala...
Lenze lietadlo sa oneskorilo, a tak som transfer do Viedne nestihla. Z Pariza do Viedne mala ist so mnou len jedna holka, tak sme sa obidve rozpravali po anglicky zatial co sme si sli vybavovat zmenu na najblizsi volny let do Viedne.
Ked zbadala moj slovensky pas, tak sa ma po cesky spytala ci som Slovenka. Ja ze hej, a ci ona je ceska teda... :-) A ona ze nie, ze je Kolumbijka. No haluz nad haluze.
Taka som ostala zmatena ze akou recou mam hovorit na nu, ze som radsej znovu prepla do anglictiny! :-D
A tak teda zase stastie - ze som neostala sama cakajuc X hodin, bavili sme sa po spanielsky potom, lebo mi to strasne chybalo - hned, po takej kratkej chvili...
6 rokov zije v Brne (v Brne!!! no sila aky je svet maly!)
Bola po 6.rokoch na 6 mesiacov doma kvoli vizam, ale pracuje inak v IBM. Mal ju cakat na letisku kamarat, na ktoreho stratila cislo, a kedze sme meskali, nemala sa s nim ako spojit.
Nebudem uz tu zaujimavu story natahovat, proste skoncili sme tak, ze sme ju pekne-krasne s nasimi viezli ku nam domov, ze do Brna pojde na druhy den rano. Ved uznajte, co by robila v noci v Brne, s kuframi a bez kontaktu...
Apropo, kufre...
Tak tie nam nedosli, samozrejme este stale, excellent! Nemam ani zubnu kefku!!! (v dobe, ked toto len nahadzujem na net, ich uz nastastie mam)
A tak... vsetko bolo weird... Europania - vidiet bielych ludi a same modre oci okolo. A blondati... A vzdy sa obzeram okolo seba a hladam odpadovy kos ked idem na zachod a potom sa smejem a s povzdychom to hodim do misy. A nechapem mamu, ktora si mysli, ze zahadzovat to do kosa, by bolo vrcholne nechutne...
Stale mi utekaju slova po spanielsky a prekladam zo spanielciny do slovenciny...
Napr.
"Me gusta esta pelicula" - "Mne chuti tento film". (excellent!)
"Todo el mundo sabe" - "Cely svet vie" namiesto "vsetci vedia"
"Que te vaya bien" - "Nech ti ide dobre" som povedala Cataline namiesto "Maj sa"
a TAKMER som na pumpe namiesto "Dovidenia" povedala "Uvidime sa neskor"
:-))))))))))))))))
A tak... Vsetko mi chyba, ale zaroven v tom istom momente mam pocit, ako keby som nikdy nikam nesla.. Byt vo svojej izbe, dotykat sa vsetkeho, a premyslat ci sa to naozaj stalo... A aky to vlastne malo vsetko vyznam... Okrem toho ze som sa naucila po spanielsky... Ze co bude tento rocik znamenat v behu celeho zivota... Asi nic... Len taky sen... A to mi je luto...
A je mi stale zima... A je tu strasne suchy vzduch na mna. A chcem ist behat na slnko do parku... :( A..............
Este ma stihli odfotit - smutna nalada, tmave okuliare pre istotu:
Decka mi povodne prikvapili prekvapenie - rano mi volali ze ma nemozu ist odkopnut na letisko kvoli nejakemu stretnutiu so starostom a pod. no ale akoze to nebola pravda. Chudaci, asi netusili ze busu z vyplazenymi jazykmi taxika na letisko chytat...
Lietadlo mi odchadzalo o 13:55 a z mojho domu sme odchadzali o 13:00 !!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Letisko NIE JE blizko!!! A boli zapchy!!!
Esperanza odisla po tom co mi spravila posledne ranajky, lebo povedala ze to nedava vidiet ako znasam kufre... (jej syn co zije v Kanade, mi neskor po nete vravel ze vecer velmi velmi plakala za mnou)
Ja panika - well, nebolo by to prve lietadlo co by som zmeskala, ale vnutri sa zacinala ta panika z toho, ze sa ani nestihnem poriadne rozlucit tak ako som chcela a to bolo pre mna to hlavne!!!
Dosli sme 15 minut pred odchodom lietadla, nastasie letisko v Bucaramange je malicke!!! Ale nevyzeralo to ruzovo. No zlutovali sa. Ale bolo to drsne, strasne fofry!!! Ja plne ruky, dve letusky mi s tym pomahali - len s prirucnou, a mne len bilo srdce, ze ani ludom nestiham nic povedat.
V aute cestou na letisko (to tam nevyzeram az tak vystresovana):
A zrazu to prislo. VSETKO! Vsetky tie potlacovane pocity. Oci sa mi zaliali slzami, ale TAK STRASNE, ze som ludi ani nevidela! Pred ocami len machula Mayo-Marino-Julian-Sepu-Sandra-Luis a v mysli sa mi prehraval cely uplynuly tyzden. Ani neviem ze CO som citila... Lutost??? Chcem ostat??? Asi nie... Nebolo by to ono... Ono, ked clovek vie, ze ma "zmluvu na dobu urcitu", je to o niecom inom... Myslim ze vela veci by mi vadilo, kebyze mam akoze zacat "zit v Kolumbii na fest, na neurcito", alebo ovela viac by mi chybali v tom pripade veci z domu...
Lebo takto, ked sa ma ludia chybali: "ake jedlo ti chyba" a pod. tak nic nebolo dost silne... Lebo som vedela ze sa vratim... ze toto tu ma koniec...
A keby to koniec nemalo, nebolo by to ono... To co som citila bola LASKA ku vsetkym (nielen tym na letisku), VDACNOST za vsetko, neviem... Bo ja revem hlavne kvoli tymto pocitom...
Ked si tak vezmete, niekto vam umrie, odchadza, tak to nie je SMUTOK cisto preco placeme, je to LASKA k danemu cloveku - citime tak vela za to, co sme prezili s danym clovekom a mame ho tak radi, az sa oci rozplacu... Teda aspon, je to moja filozofia...
Kazdopadne, bola som tam, zaliata slzami, vstupila som do lietadla, tak ludia sa na mna pozerali ako keby som bola BLAZON!!! 20 servitiek ktore mi dal steward, sa minulo do 10. minut. Nastastie som ako male decko po silnom a vydatnom reve zaspala, a zobudila sa az v Bogote...
Tam ma prisiel pockat Juancho - kamarat z capoeiry, tak som aspon viac nerevala hentam a nenudila sa...
Pocas letu do Pariza som si pozrela hned na zaciatku tak dojimavy film, ze som sa znovu pustila do revu (ako fajne, prislo mi to vhod) a zase som spala. Koho zaujima, tak teraz bol v kinach, vola sa My sister's keeper. A tak som znovu spala...
Lenze lietadlo sa oneskorilo, a tak som transfer do Viedne nestihla. Z Pariza do Viedne mala ist so mnou len jedna holka, tak sme sa obidve rozpravali po anglicky zatial co sme si sli vybavovat zmenu na najblizsi volny let do Viedne.
Ked zbadala moj slovensky pas, tak sa ma po cesky spytala ci som Slovenka. Ja ze hej, a ci ona je ceska teda... :-) A ona ze nie, ze je Kolumbijka. No haluz nad haluze.
Taka som ostala zmatena ze akou recou mam hovorit na nu, ze som radsej znovu prepla do anglictiny! :-D
A tak teda zase stastie - ze som neostala sama cakajuc X hodin, bavili sme sa po spanielsky potom, lebo mi to strasne chybalo - hned, po takej kratkej chvili...
6 rokov zije v Brne (v Brne!!! no sila aky je svet maly!)
Bola po 6.rokoch na 6 mesiacov doma kvoli vizam, ale pracuje inak v IBM. Mal ju cakat na letisku kamarat, na ktoreho stratila cislo, a kedze sme meskali, nemala sa s nim ako spojit.
Nebudem uz tu zaujimavu story natahovat, proste skoncili sme tak, ze sme ju pekne-krasne s nasimi viezli ku nam domov, ze do Brna pojde na druhy den rano. Ved uznajte, co by robila v noci v Brne, s kuframi a bez kontaktu...
Apropo, kufre...
Tak tie nam nedosli, samozrejme este stale, excellent! Nemam ani zubnu kefku!!! (v dobe, ked toto len nahadzujem na net, ich uz nastastie mam)
A tak... vsetko bolo weird... Europania - vidiet bielych ludi a same modre oci okolo. A blondati... A vzdy sa obzeram okolo seba a hladam odpadovy kos ked idem na zachod a potom sa smejem a s povzdychom to hodim do misy. A nechapem mamu, ktora si mysli, ze zahadzovat to do kosa, by bolo vrcholne nechutne...
Stale mi utekaju slova po spanielsky a prekladam zo spanielciny do slovenciny...
Napr.
"Me gusta esta pelicula" - "Mne chuti tento film". (excellent!)
"Todo el mundo sabe" - "Cely svet vie" namiesto "vsetci vedia"
"Que te vaya bien" - "Nech ti ide dobre" som povedala Cataline namiesto "Maj sa"
a TAKMER som na pumpe namiesto "Dovidenia" povedala "Uvidime sa neskor"
:-))))))))))))))))
A tak... Vsetko mi chyba, ale zaroven v tom istom momente mam pocit, ako keby som nikdy nikam nesla.. Byt vo svojej izbe, dotykat sa vsetkeho, a premyslat ci sa to naozaj stalo... A aky to vlastne malo vsetko vyznam... Okrem toho ze som sa naucila po spanielsky... Ze co bude tento rocik znamenat v behu celeho zivota... Asi nic... Len taky sen... A to mi je luto...
A je mi stale zima... A je tu strasne suchy vzduch na mna. A chcem ist behat na slnko do parku... :( A..............
Moja.. no my is uz tak vzajomne reveme nad tymi nasimi blogmi, teraz si ma zase Ty dostala :)..
ReplyDeleteJa len.. ze urcite to nebol sen, ktory v Tvojom zivote nebude mat vyznam u Teba.. Prave naopak.. skusila si si tam ine, zistila co ano a co nie. Teraz si budes tvorit zivot a budes si vyberat co si donho vlozis prave na zaklade tychto skusenosti... uvidis... i mne sa to tak stalo a stava.. a som rada za vsetko....
Te quiero amiguita!!!! :*