O tom ako su telenovely urcite zalozene na pravde...

Urcite vsetci z vas poznaju nejake tie latinskoamericke telenovely s mnozstvom pre nas stupidne konajucimi charaktermi, kedy nemozeme pochopit nezmyselne hadky dvoch ludi, ktori nie a nie si vysvetlit si pravdu, ci zakernych starych elegantne a prisne sa tvariacich zenskych ktore nemaju nic ine na praci len intrigovat...
Well, o tych druhych bude dnes rec...

Predtym nez ja zacnem pisat svoju "telenovelu", predstavim hlavne charaktery ktore v nej budu vystupovat:

Abelardo - stary panko a vlastnik skoly v ktorej pracujem, v podstate vraj "dobry", ale babka v rukach dvoch nasledovnych zenskych...


Bernarda - Abelardova druzka - ktora sa vraj "vypracovala" z miestnej sekretarky. Velmi velmi podla a zakerna zenska, ktorej karikatury miestni teenageri kreslia s peniazmi miesto oci... Riaditelka skoly ktora neviem co robi (okrem pocitania penazi)

Alba - cca 36-rocna ambiciozna zena (slobodna, bezdetna - na kolumbijske pomery divne) - "principal" skoly - v podstate nas vsetkych manazuje... Vystudovana psychologicka ktora vlani aj posobila ako skolska psychologicka. Tiez ju neobide vtipkovanie teenagerov (najviac sa zabavaju na napodobnovani jej skriekaveho hlasu). Vyznacuje sa prilisnou nasadenostou a vierou ze vie co jej zamestnanci chcu aj bez toho aby sa ich opytala...

Ja - uboha Europanka zapasiaca s prvkami kolumbijskej pracovnej kultury, odchovana na hodnotach ako sloboda, sebazodpovednost, otvorenost a uprimnost, autenticita. Tvrdohlava, rebelantska, nechapajuca rozne snahy a pociny svojich nadriadenych.


Nadalej budem pokracovat chronologicky v poradi v akom sa veci stali. Len pre istotu dodavam, ze tento prispevok bude o tom, ako ma za mojim chrbtom vyhodili v praci a o tom ze jednoducho nechapem...

Pred cca 3 tyzdnami:
STREDA - 15:00, plaziac sa po celodennej sichte so zlovestnymi neposluchajucimi detvakmi (ktore uz aj tak milujem) na kazdotyzdnovy meeting (mozme to nazvat aj "porada" ak chcete niektori), ktory nikdy vopred nevieme o com bude. Niekedy dostavame dolezite informacie o tom co sa bude diat (ktore zasadne trvaju 2 hodiny pretoze tu musime byt do piatej, a je jedno ci mame co preberat - ono sa to vzdy da nejak natiahnut - vsak 44 hodinovy prac.tyzden sa splnit musi!), niekedy dostavame informacie relevantne, inokedy nie (ale ved o tom uz prispevky boli), niekedy mame treningy - a tie su niekedy aj dobre a vacsinou az tak nie (vid prispevok o "divadle" na treningu o emotional intelligence)...
Kazdopadne - jedno je fakt, kazdu stredu tam byt musime, a nikdy vopred nevieme co sa ide diat.
Takze ked sa nam predstavila pani odbornicka na NLP (Neurolingvisticke programovanie - koncept ktory ma velice zaujima, a nejdem teraz vysvetlovat o com je lebo to nie je pre tento prispevok dolezite) a sediac v jednom velkom kruhu sa nas po jednom opytala na meno a preco tu sme, zo mna vyletelo: "Yo estoy aqui porque no tengo otra opcion." (PREKLAD: Som tu lebo nemam inu moznost) Nasledoval chichot kolegov ktori vedia o com hovorim a potom som ale dodala normalne, ze NLP ma zaujima a ze som citala uz o tom knihu a ze by ma teda zaujimalo ako sa to da vyuzit v praci s detmi, ked uz sme tu...

STREDA - o par hodin neskor: AIESECari (kamosi z organizacie ktora ma sem "priniesla") dostanu zurivy telefonat od mojej sefky - teda vlastne oboch - ALby aj Bernardy ze nech sa na druhy den okamzite dostavia na meeting, vrieskajuc im oznamujuc ze nech im laskavo zacnu zhanat ineho cloveka!

STVRTOK - bohvie aky cas - moja kamaratka Sepu (prezidentka AIESEC Bucaramanga) a Taide (VPICX) trasuc sa na stolicke pocuvaju vreskot od tych dvoch bestii s cervenou tvarou o tom, aka som agresivna, ako je moje spravanie neospravedlnitelne a co ja viem co este. A o tom, ze ma idu vyhodit ale ze im zakazuju mi to povedat do konca termu (coz je 19.6.) lebo by som sa zacala spravat ako diabol, a nech im okamzite zacnu zhanat inu osobu.
O vsetkom tomto, samozrejme neviem... Neunuvali sa napr. prist za mnou a povedat mi moznost a) velmi zrela zapadoeuropska moznost - Menia, zaujimalo by ma preco si takym sarkastickym tonom vyslovila tuto vetu, zaujimal by ma tvoj nazor na tieto meetingy, pretoze nieco take narusa atmosferu a signalizuje tvoju nespokojnost. V pripade ze budes takto pokracovat, bude to mat take a take nasledky...
Alebo moznost b) ex-komunisticka moznost - Vas dnesny koment je v nasej organizacii netolerovatelny a davame vam vypoved.

Nasledujuci PONDELOK: Alba si ma da zavolat do svojej kancelarie, opytajuc sa ma ako sa mi pozdavaju strednajsie meetingy. Ja na nu vysypem vsetok feedback co si poctivo od zaciatku pisem (slusne, decentne, ako nas v AIESECu naucili ;-)). Na co mi ona vcelku sugestivnym sposobom povie: "Menia, tu no quieres trabajar aqui." (Menia, ty tu nechces pracovat) Dokonca ma to prinutilo zamysliet sa nad tym a zistila som, ze to nie je pravda - tak som jej aj povedala, ze chcem tu vyucovat. To, ze moje hlavne dovody su, ze sa mi pozdava mat zaplateny mesiac dovolenky, je vedlajsie... Ale faktom je, ze tam v danom momente byt chcem... Nasledoval hodinovy emociami nabity rozhovor o tom, aky bol moj moment agresivny (Jako prosim???!!! Ty si studovala psychologiu a hento nazves agresivitou? Neviem ako vy, ale ja si agresivitu predstavujem inac!), dalej ma oznacila nezodpovednou lebo nemam na sebe uniformu (okej, v ten den sa mi prala, fajn, je na mne ze ju mam mat na sebe a ju nemusia zaujimat take dovody, ale hovorila to tonom ako keby som bila deti palicou ci chodila ozrata na hodiny, vole!) A tak dalej, a tak dalej... Mala som z toho celeho neprijemny pocit - reku, kokso, Jano ma letenku sem, planujeme dovolenku - neexistuje ze ma po tom co som to tu 2 termy vydrzala, vyhodia! Celu tu torturu som predsa niesla prave kvoli tejto pre mna zasluzenej "odmene"... A tak som obratila strunu (a nebolo to take taktizovanie ako to znie v tejto chvili - skorej moja prirodzena otvorenost a uprimnost)...
Dala som jej za pravdu v niektorych veciach - ze ano, rebelujem, a hovorim veci "drzym teenagerskym" tonom, ktory sama neviem kde sa vo mne berie. Uplne som jej vylozila cele svoje vnutro - ze som na sebe a svojej osobnosti pracovala roky, ze sa sama nechapem, ako sa tu niekedy spravam, ze to nie je moj styl, ze som bola zvyknuta pracovat sama a zodpovedne a bola platena od hodin a odvedenej prace, a ze ma moje pocity tuna prekvapuju - ze sa tu citim ako vo vazeni ked od 12-tej v piatok, do tretej nemam co robit a nemozem si vyjst ani kupit kavu pretoze (jej argument) sa to nesmie a pracovny rozvrh je do tretej. Viem ze som rozmaznana modernou prazskou kulturou a aiesecarskym sposobom prace, ale jednoducho to nechapem. Povie mi, ze "relax" ze ved si mozes citat a tak... To mi akoze narovinu povie ze mi platia za to ze si tu citam? Ved citat si mozem aj doma v posteli a o to mi ide. Pracu som si urobila, hodiny nemam, tak preco sakra nemozem ist?!! Uznam si, ze v tomto som asi fakt rozmaznana druhmi prace ktoru som robila a "ukolovou mzdou" :-D ale dobre. CHapem, ze tu je to tak, a ze som zamestnana v takej institucii, a ze sa tomu budem musiet prisposobit, lebo nik tu nie je zrely na nejaky feedback ci argumentovanie o tom, ci by sa to nahodou nemohlo zmenit... Ale uvedomit si tento fakt a akceptovat ho + prisposobit sa tomu, je nieco ine. Je to proces. Ktory trva... A to som jej aj povedala. Ze som tu ako rebel, ktoremu sa nic nepaci, a este to dava najavo "agresivnym" sposobom (vsetko co neposlucha ako stado oviec pravdepodobne vola "agresivnym") - som jej narovinu povedala, ze nikomu sa to nepaci, sediet na meetingu a pocuvat nerelevantne informacie len preto ze sa to musi - byt tu 2 hodiny, ale ze nikto ani nepipne z Kolumbie. Vsetci sa tu obavaju o svoje dzobiky a kultura je tu taka, ze ak si "hore" = mas poziciu, tak neexistuje aby tvoj podriadeny mal svoj nazor a nedajboze mal aj pravdu! V konecnom dosledku som jej ale plna emocii vylozila svoju situaciu a to ako sa citim a neviem ako sme dopadli ze sme sa objali, s tym, ze mi povedala ze chce aby som sa tu citila dobre, atd. a ze nebudem odteraz pritomna na strednajsich meetingoch. (Bolo to vsak v style ze tam "nemozem" byt, nie "nemusim". Ona vobec nechape koncept volby - vobec nerozumie o co mi ide - som jej vravela, vsak daj vopred vediet zamestnancom co sa ide diat na buducom meetingu a ak sa mi nejaky trening pozdava, ja pridem...) Musim vsak ostat v skolskom areali a robit si svoje veci. Zjavne nechce aby som jej kazila moralku personalu podobnymi komentami...

SOBOTA vecer - Sepu pride za mnou a nevinne sa ma opyta ako sa mam, ako ide moj traineeship a ze v Colombo Americano (jazykovka v ktorej robia Pei a Teresa) videli moj zivotopis, a ze sa idu zo mna zblaznit a ze ci este stale mam v plane skusit zmenit svoju prax (bo to moje plany aj boli v zaciatkoch - za ten isty plat, pracovat 4 hodiny denne, nosit vlastne veci, sice aj v sobotu, no ale asi tak nejak...) No a ja ze nie, lebo to by som nemala mesiac zaplatenej dovolenky a ze mi pride boyfriend sem a chceme cestovat a tak... No a v tej chvili na mna vysypala "bad news" - cize mi rozpovedala vsetko o tom ako jej volali, o tom meetingu a pod. (poviem vam pravdu, shockovalo ma to, ale ostala som pokojna) a ze jej zakazali mi to povedat, ale ze ona mi to musi povedat (povedala by som - najlepsie rozhodnutie co si mohla urobit, draha moja!)
Zhrniem to - NAJHORSIE CO SA MI MOHLO STAT - trpela som tu polku skolskeho roka a nedostanem za to to, preco som to vsetko robila! Drb! Kebyze nastupim v Colome, nastupim 13.7. a vyplatu za to dostanem az o mesiac, cize mi nema kto zaplatit mesiac zivota tu... Drsne! Jasne, mozno si mozem pozicat od rodicov, ale jednym s hlavnych cielov tohto roka, je financial sustainability ktora sa ma prejavovat tym, ze si uz od nasich nic nebudem pytat a teraz bac!
Okrem toho, ten rozhovor s Albou mi dost pomohol, tak som sa naozaj spravala v skole lepsie (aby sme si vedeli toto spravanie predstavit, tak vacsinu casu som s detmi a to ako nezmyselne vnimam tento system, nikdy nemalo efekt na moje ucenie), ale proste citila som sa lepsie a vyzarovalo to zo mna...
Proste, ako sa hovori - clovek si zvykne aj na sibenicu.
Prirovnala by som to k studenej vode co tu mam - prve dva tyzdne som pri sprchovani revala, druhe dva nadavala ako pohan, a teraz ani okom nemihnem ked sa pod nu postavim. Neuzivam si ju ako teplu vodu, samozrejme, ale uz sa nad tym nepozastavujem. Takisto je to s mojou pracou tu. Zvykla som si postupne. Len fakt nenavidim robit nezmyselne veci ako su vela krat tie meetingy. A tam mi zakazala chodit, tak sa sustredim na pripravu a vylepsovanie svojich hodin. Fakt robim, a nezahalam. Dokonca mi neostava ani cas na studovanie spanielciny, ktore som si nechavala na velikanske diery v rozvrhu vo strvrtok a piatok. V praci proste pracujem, pretoze som taky clovek. (starky by bol na mna hrdy! ;-))
Plus, tento moj pracovny cas, ktory bol pre mna smrtelny v zaciatkoch (kedysi som chodila o piatej rano s Johnym len spat, nie vstavala!!!), mi umoznuje robit veci, pre ktore mam teraz svoj zivot v Colombii rada (capoeira treningy, tanec, apod.) Takze ostat tu ucit, mi vyhovuje, a najlepsie splna moje ciele z tejto staze... A teraz toto!
Drsne, zvazovala som moznosti, naozaj logicky a s chladnou hlavou, ale najlepsie mi vyslo fakt ostat tam aj dokonca. Plus som zodpovedny clovek, ked som nieco zacala, tak to aj dokoncim - so zatatymi zubami niekedy, ale dokoncim. A naozaj mi zalezi na tych detoch - vobec to nie je dobre ked sa im casto menia ucitelia, a nechapem ako si to tie debilne zenske = sefky nemozu uvedomovat, ze ani ich rodicom ktori cvakaju tazke prachy, to vobec nemusi byt po chuti!
Plus sa neunuvaju zistit, ci som dobra ucitelka, ani nic take, praveze sa za chrbtom rozhodnu urobit nieco taketo - chcelo sa mi z toho zvracat! Prva vec co ma napadla (emociami zatmeny mozog) bola, ze by som tam mala nadupat a povedat im - nie, nie! Nie VY sa "rozchadzate" so mnou, ale ja s vami! A proste skoncit na mieste a tam ho mate - hladajte si teraz uprostred ucitela!
Sepu sa ich vraj dokonca aj pytala, preco tam predsa nezavolaju aj mna, ked sa ma to tyka, ale nie! Nesmiem to vediet lebo by som sa spravala priserne do konca roka! Vobec nic o mne nevedia - nie je to moj styl. Neviem nic hrat, len byt sama sebou - a aj kebyze nenavidim ICH, nikdy by to nemalo efekt na moje spravanie sa k detom, a to je to co by ich v prvom rade malo zaujimat!!! Kravy!
Ti, co ma poznaju, vedia, ze to chce vela, aby som ja o nejakom cloveku povedala ze je fakt "zly" - moja mama ma dokonca povazuje za naivnu lebo som vnutri prilis dobra a myslim si ze svet je dobry a vsetci ludia su dobri a "cisti" a pod. Nuz, o tomto tu teraz polemizovat nejdem...
Ale toto tu bolo naozaj podle, zakerne, skarede... A smutne... :( Nechapem...

A tak po tyzdni premyslania, uvazovania o tom, co od tejto praxe a zivota tu chcem, ocakavam a pod. som si uvedomila, ze najlepsie pre mna je ostat tam ucit do konca skolskeho roku. Je to sice obrovsky zapas hodnot - a dokonca klesam vo svojich vlastnych ociach kedze som ochotna pracovat pre niekoho koho si ani trosicku nevazim a pre "leadera" ktory je vsetkym len nie zosobnenim leadra, tak to chce guraz podla mna! Ale v konecnom dosledku - ved som vacsinu casu s detmi, tak akoze ma to vlastne ovplyvni. Aspon mam dobru skusenost...

A tak som povedala aiesecarom, nech si s nimi dohodnu meeting - ze je tazke zohnat dalsieho praktikanta, ze nemozu zarucit ze novy clovek nebude mat rovnake tazkosti prisposobit sa ich kulture, ze je pre nich lepsie nechat si ma lebo poznam system, deti po mene, knihy, vsetko... Deti su na mna zvyknute, a den po dni sa "lepsim"... Vsetko toto je vlastne pravda. A tak si s nimi ten meeting dohodli.

Dalsia STREDA - 14:00 - Bernardin office... Sepu zacina so slovami ze sa so mnou len tak nezavazne bavili ako sa mam, a ze vraj som povedala ze sa tu citim dobre, blablabla... kde ju Bernarda zastavila a zvysenym hlasom jej oznamila ze su to vsetko lzi!!! Ze Menia to tu nenavidi atd atd a ze jediny dovod preco sa mozem spravat lepsie musi byt, ze viem, ze ma chcu vyhodit! Na co Sepu povedala, ze to nie je mozne. Bernarda jej s vreskotom povedala nech sa jej pozrie do oci a povie jej, ci mi to povedali, na co jej Sepu neradostne zaklamala do oci ze NIE. Bernarda nasrana ze mi to urcite musel niekto povedat - telefonuje Albu a zostra sa jej spyta ci mi to povedala. Nasleduje Albin nazor, ze si mysli ze by ma nemali vyhodit - ze si zvykam, moje spravanie sa zlepsilo a pod. kedy Bernarda zacne bliakat na Albu (pred mojimi kamoskami) ze nech nie je makka a nech sa mnou neda oklamat, ze urcite sa spravam lepsie len preto ze pride moj priatel a chcem mat zaplatenu dovolenku! (okej, tam jej musime uznat ze sa trafila, avsak nie je to jediny dovod, a v ziadnom pripade by som nedokazala hrat divadlo len z tohto dovodu. Som clovek, ktory je sam sebou za kazdych okolnosti, aj v pripade podobnych nasledkov. Bernarda oznamuje mojim kamaratkam ze ma pozna lepsie nez sa poznam ja sama. Sepu ma problem udrzat smiech! (EXCUSE ME??!!! Senora, ja so sebou zijem uz 25 rokov, a s vami som hovorila naposledy pred 2-mi mesiacmi!) Zla, zla, zla!!!
Moje kamaratky nadalej presviedcaju a argumentuju ze pre nich ako pre skolu je lepsie nemenit ucitela (a maju pravdu), ale Bernarda povedala ze nikdy nemeni slovo - ze by sa javila ako slaba a neviem co. Sepu jej nastastie pripomenula ze ja o tom predsa neviem, tak by sa nejavila 'makka' predo mnou...
No proste - skoncilo to tym, ze nakoniec spravia prieskum medzi detmi a ak sa ukaze ze ma maju radi, mozem ostat. Ak nie, good-bye Menia a pravdepodobne ma v juli vidite doma, heh! Netusim ako chcu ten tajny prieskum robit - povedala by som ze drviva vacsina deti ma miluje (vratane jej synovca a netere), ale bohvie ci sa akurat nespytaju tych, ktorym hadzem poznamky jedna radost, ze jo! Okrem toho, povedala ze potom si ma chce zavolat a vsetko mi vytmavit a pod. a ako ma poznate, je mi z predstavy meetingu s nou tak spatne ze mi skruca zaludok. Uz mi ani tak nezalezi na vysledku, ako na tom ze by som dala cokolvek za to, aby som sa na nu ani len nemusela pozriet.

Tak drzte palce, je mi inak z toho celeho smutno - smutno z toho ze taki ludia, a leadri su na svete, vedu ostatnych a su v pozicii ked su prikladom pre inych ludi, ale mozno vidiet zly priklad, nauci mnohych ako nieco nema vyzerat...

No, na zaver chcem povedat, ze sa citim vdacna - za takuto skusenost - nech to uz dopadne akokolvek - je to velmi cenna skusenost - zazit si taketo spravanie inych ludi, a tolko si uvedomit o manazmente a vedeni ludi, o leadershipe, hodnotach, atd. atd. Vedela by som k tomuto pisat ohromne vela, ale vazne uz nevladzem... :-)