Vecer ktory mal byt pre mna povodne nudny a pracovny, sa nakoniec zvrtol na dobru zabavu, co som si nikdy o opravovani pisomiek nemyslela.
Po tom co ma chalani dva a pol dna dodrbavali, mimo ine aj za to ze ktovie ake mame na Slovensku jedlo, som sa im rozhodla dokazat ze ich empanady svet nezachrania, a tak som sa odhodlala uz po 3.krat tu navarit halusky - uz som fakt expert! ;-)
Samozrejme ze sa oblizovali aj za usami! Ha! Zatial to tu ma statisticky uspech - jediny, ktoremu to nechutilo, bol Vafkin frajer Castulo. :-D
Za to som ich ale donutila pomoct mi s opravovanim pisomiek, takze som kazdy chvilu odbhiehala od sporaka aby som im povedala ze ano, tuto pol bodika mozte dat, tuto nie, do toho nasledovali vybuchy smiechu nad "vytvormi" detvakov - som myslela ze ma chalani zabiju od nudy, ale pobavili sa! :-D
Tu mam aj video - tu posobime vazne, ale nedajte sa oklamat. Este nahodim aj fotky. (potom ale bolo vtipne, ked som to rozdavala v skole a chodili za mnou detiska ze "teacher, a preco on ma za toto viacej bodov ako jaaaaa" a pod! :-P tak som im vravela reku "jaaaaj, chlapce, ja som ti bola chora ked som to opravovala, mohlo sa stat, no, daj, nak ti tam daco najdem" hahaha, tak premyslam ze to asi nebudem moct casto opakovat! :-P)
Po veceri sme sli odprevadit Juana na stanicu bo siel nazad do Bogoty po predlzenom vikende – vzala nas Marinova mama autom, a tu som videla tu pravu kolumbijsku kulturu – sa s tym Juanom lucila akoby jej vlastny syn odchadzal niekam daleko a nadlho – slzy v ociach a pod. Obecne su si tu ludia v rodine strasne blizki – ja napr. co poznam nasu rodinu – tak oproti inym mame brutalne dobre vztahy, blizke – kazdu nedelu kecame s maminou a ocinom o vsetkom. S nasimi nikdy nebol problem kecat o tom kde sme sa ako opili, o chalanoch, hocicoooo – niekedy aj 3 hodky predrbeme, ale rovesnici – nikdy nebolo treba co tajit a pod. Ale to je nic oproti tomu co som tu zazila, heh. Matky tu synakom volaju aj 3 krat denne, niekedy az nechapem, paneboze. Asi by mi to az tak vadilo – ale bolo to uzasne, pozorovat – taka otvorena laska – styl akym sa Marinova mama s nim rozpravala alebo ho dotykala. Aj Luis ked bol chory, tak za nim dorazila mama co byva 2 hodky odtialto aby sa onho postarala, heh.
A mna sa potom pytala ze ci mi nechyba rodina, a ja ze hej, ale ze sme si blizsi nez kedykolvek predtym bo kecame kazdu nedelu, ale ze ci mi objatia nechybaju a taaaaak, nieco blizsie, a ja ze som zvyknuta bo uz 6 rokov nezijem s rodicmi v podstate. Pak sa ma spytala ze kolko mam rokov a ked som povedala ze 25, tak iba ze “jeeemine, tak skoro z domu prec” tak som na nu vyplestila oci ze “SKORO????!!!!” reku to by si sa mala s nasimi porozpravat, Martuska, hahaha! :-D
A pak ma uplne zaskocila ked sa ma spytala len tak medzi recou ze “A preco tu neostanes?”, tak som len tak cumela zvlastne, lebo som jej nevedela na to hned odpovedat, ze reku – vsak rodina, nejaky zivot mam doma zacat a tak, proste “nieco”, neviem co a toto mi teda riadne “navarila” – lebo my to tu berieme ako prax, internship, to sa proste nerobi, a ze “nie si tu stastna?” a ja ze uz teraz heeeej, ale tak, ze ludia, priatel, krajina, rodina, priatelia, zivot, nevieeem, no fakt hustotka taka otazka – ako keby to bolo automaticke ze vsak “u nas v Kolumbii je dobre, sak ostan”, hahaha, a pak mi na to osoba, s ktorou som vtedy hovorila 3.krat v zivote povedala “vsak mas nas” – NO WAY! Ina mentalita, vazne!
Chapem o com je dlhodoba prax konecne, az teraz to tusim zacina, a uz teraz si viem predstavit ake to bude drsne odchadzat!!! DRSNEEEE!!! Ale o tomto viacej neskor, idem dalej hutat a nechat si to prechadzat hlavou a Kolumbiu krvou a dusou… Teste sa na viac filozofie…
Po tom co ma chalani dva a pol dna dodrbavali, mimo ine aj za to ze ktovie ake mame na Slovensku jedlo, som sa im rozhodla dokazat ze ich empanady svet nezachrania, a tak som sa odhodlala uz po 3.krat tu navarit halusky - uz som fakt expert! ;-)
Samozrejme ze sa oblizovali aj za usami! Ha! Zatial to tu ma statisticky uspech - jediny, ktoremu to nechutilo, bol Vafkin frajer Castulo. :-D
Za to som ich ale donutila pomoct mi s opravovanim pisomiek, takze som kazdy chvilu odbhiehala od sporaka aby som im povedala ze ano, tuto pol bodika mozte dat, tuto nie, do toho nasledovali vybuchy smiechu nad "vytvormi" detvakov - som myslela ze ma chalani zabiju od nudy, ale pobavili sa! :-D
Tu mam aj video - tu posobime vazne, ale nedajte sa oklamat. Este nahodim aj fotky. (potom ale bolo vtipne, ked som to rozdavala v skole a chodili za mnou detiska ze "teacher, a preco on ma za toto viacej bodov ako jaaaaa" a pod! :-P tak som im vravela reku "jaaaaj, chlapce, ja som ti bola chora ked som to opravovala, mohlo sa stat, no, daj, nak ti tam daco najdem" hahaha, tak premyslam ze to asi nebudem moct casto opakovat! :-P)
Po veceri sme sli odprevadit Juana na stanicu bo siel nazad do Bogoty po predlzenom vikende – vzala nas Marinova mama autom, a tu som videla tu pravu kolumbijsku kulturu – sa s tym Juanom lucila akoby jej vlastny syn odchadzal niekam daleko a nadlho – slzy v ociach a pod. Obecne su si tu ludia v rodine strasne blizki – ja napr. co poznam nasu rodinu – tak oproti inym mame brutalne dobre vztahy, blizke – kazdu nedelu kecame s maminou a ocinom o vsetkom. S nasimi nikdy nebol problem kecat o tom kde sme sa ako opili, o chalanoch, hocicoooo – niekedy aj 3 hodky predrbeme, ale rovesnici – nikdy nebolo treba co tajit a pod. Ale to je nic oproti tomu co som tu zazila, heh. Matky tu synakom volaju aj 3 krat denne, niekedy az nechapem, paneboze. Asi by mi to az tak vadilo – ale bolo to uzasne, pozorovat – taka otvorena laska – styl akym sa Marinova mama s nim rozpravala alebo ho dotykala. Aj Luis ked bol chory, tak za nim dorazila mama co byva 2 hodky odtialto aby sa onho postarala, heh.
A mna sa potom pytala ze ci mi nechyba rodina, a ja ze hej, ale ze sme si blizsi nez kedykolvek predtym bo kecame kazdu nedelu, ale ze ci mi objatia nechybaju a taaaaak, nieco blizsie, a ja ze som zvyknuta bo uz 6 rokov nezijem s rodicmi v podstate. Pak sa ma spytala ze kolko mam rokov a ked som povedala ze 25, tak iba ze “jeeemine, tak skoro z domu prec” tak som na nu vyplestila oci ze “SKORO????!!!!” reku to by si sa mala s nasimi porozpravat, Martuska, hahaha! :-D
A pak ma uplne zaskocila ked sa ma spytala len tak medzi recou ze “A preco tu neostanes?”, tak som len tak cumela zvlastne, lebo som jej nevedela na to hned odpovedat, ze reku – vsak rodina, nejaky zivot mam doma zacat a tak, proste “nieco”, neviem co a toto mi teda riadne “navarila” – lebo my to tu berieme ako prax, internship, to sa proste nerobi, a ze “nie si tu stastna?” a ja ze uz teraz heeeej, ale tak, ze ludia, priatel, krajina, rodina, priatelia, zivot, nevieeem, no fakt hustotka taka otazka – ako keby to bolo automaticke ze vsak “u nas v Kolumbii je dobre, sak ostan”, hahaha, a pak mi na to osoba, s ktorou som vtedy hovorila 3.krat v zivote povedala “vsak mas nas” – NO WAY! Ina mentalita, vazne!
Chapem o com je dlhodoba prax konecne, az teraz to tusim zacina, a uz teraz si viem predstavit ake to bude drsne odchadzat!!! DRSNEEEE!!! Ale o tomto viacej neskor, idem dalej hutat a nechat si to prechadzat hlavou a Kolumbiu krvou a dusou… Teste sa na viac filozofie…
No comments:
Post a Comment