Emdéžet alebo Medzinarodny den zien v praci

Tak som po 4 dnoch oddychu zasa nastupila do prace… S pistalkou – kupila som si ju aby som nemusela kricat, ale ako ich poznam, aj na to si zvyknu… Nechodim tam s uplnou nevolou, ale nie je to idealne – tie pocity co sa ma vzdy zmocnuju ked mi zacne hodina. No nastasie mi zo 2 hodiny dneska odpadli prave kvoli MDZ. Pamatnici stareho dobreho komunizmu (hovorim ako keby som jednym z nich sama bola, haha :-D) si urcite dokazu vybavit o kolko intenzivnejsie sa sviatky tohto typu zvykli oslavovat kedysi, no a tuna su tieto udalosti stale este vysoko cenene a uznavane. (rovnako ako aj den ucitelov vraj)
Minuly tyzden si chlapci pripravili rozne predstavenia (pesnicky, tance, atd.) a tak sme boli cela skola v telocvicni a mali “show”. :-)
Najchutnejsi boli mali krpci ktori tancovali uplne ze heartbreaking dance pri stolickach kam posadili dievcata – s malymi kravatkami a slnecnymi okuliarmi. Santiago – co ho mam aj na fotke - bol uplne na zozratie – ach, kebyze sa mozem na nich len divat, a nemusim ich ucit! :-P Boze, ale lutujem ze som si fotak nezobrala do skoly, sakra!
Dostali sme kvetinku a taaak a potom po vyucovani sme mali ostat este po skole, kde si ucitelia – muzi pripravili pre nas zenske este dake pesnicky – hrali na gitare a spievali, a potom nam donasali zmrzlinu – celkom fasa. :-)
Len som zase raz mala chut rebelovat. Nevedela som presne co sa bude diat, tak mam automaticku reakciu ze “just nie!” ked mi nieco “nariadia”… Som z AIESECu navyknuta na samo-motivaciu, na to ze som automaticky rada s “kolegami” s ktorymi som, a na to ze tam nic nemusim, iba chcem! A tak ked mi povedia ze mam ostat v robote o hodinu dlhsie (aj ked pre uslachtily dovod), tak som znechutena. A nie a nie sa ubranit tymto prvotnym pocitom a reakciam. Resp. reakcie sa snazim vyberat si ine, takze ostanme pri pocitoch…
Toto je pre mna zaujimave zistenie – lebo som akoze za nenutenie a obecne neznasam pravidla a to co “musim” – potrebujem motivaciu ucelom a zmyslom – a teda mi treba vzdy vysvetlovat “preco” – a aj ked ide o prijemnu vec – ako posedenie s kolegami, zmrzka, zabava, tak som si povodne myslela ze toto sa musi komunikovat inac – ze treba nie oznamit ze “v pondelok este ostante tuna o hodinu dlhsie lebo ideme oslavovat MDZ” ale ze by malo ist o priatelske “odporucenie” – trebars by prisli za nami muzski kolegovia a povedali by nam nieco v style: “hej, mame pre vas prekvapko – bude to zabava, ooostaaan po robote hodinu s nami – fakt by sme chceli aby si tam bola” – no neviem… Ale potom som tak premyslala, a zistila som, ze kebyze nemusim, tak by som asi bola sla domov aj ked by som vedela co sa asi ide diat. A vacsina ludi co ma trebars rodiny, asi tiez… Ale tym ze som ostala, nelutujem. Tak si tu davam otazku recnicku nevyriesitelnu – ked raz budem napriklad tou HR osobou vo firme – ze AKO TEDA NA TO… :-)
A ospravedlnujem sa za dlhy prispevok ak vas unudil ku koncu, ale tento blog sluzi aj mne a mojim myslienkam, nielen vam aby ste sa bavili len cestovatelskymi zazitkami… Vdaka! ;-)

Joj, ale este sa neubranim k tejto teme a musim s vami posharovat co ma strasne vytocilo zasa raz – a to nase DALSIE uniformy (vyzera to tak, ze kazdy den budeme musiet nosit nieco ine). Uz som zacvakala 70 000 pesos za priserne cierno-biele sako, a teraz nam zasa daco sili
- za prve: je to priserny material ktory hryzie ked sa spotite.
- za druhe: je v tom priserne teplo.
- za tretie: je prisernej tyrkysovej farby – sacko s kratkym rukavom a aj nohavice - OBOJE jasno modre – moje nie zas az tak premodene srdce pukalo. A moja uz beztak prazdna penazenka tiez, lebo
- za stvrte: mame za to zacvakat dalsich 200 000 pesos naviac! (cca 2000 korun myslim?)
Za tie drobizgy co usetrim som chcela cestovat po Kolumbii, nie platit PRISERNE uniformy do skoly ktoru neznasam a ktore nikdy v zivote inde nevyuzijem! Najhorsie je vzdy ked to porovnavam s Pei a Teresou – ktore su v normalnej jazykovej skole, vyucuju ludi ktori sa daju ucit – lebo sa chcu a maju aj na to vek aby obsedeli poondiatych 45 minut so snahou nieco robit, pracuju polovicu casu nez ja, dostavaju rovnaky plat a mozu mat na sebe co chcu – hoci aj tielko a flip-flops! :’( A maju normalne ucitelske knihy.
Ja som o tom asi nepisala, ale vlastne neucim Anglictinu ako taku – ako jazyk. Iba jednu triedu – z normalnych ucebnic, kde su cvicenia, aktivity co ma s nimi ucitel robit a tak… Nie, nie – ja mam predmet zvany “Language Arts” – co v praxi znamena ze maju nejaku jednoduchu textovu knizku (ktora je aj tak na nich tazka lebo nevedia ziadne struktury jazykove, iba nejaku slovnu zasobu) a maju ju so mnou akoze citat. (HAHA – ako keby sa dalo docielit ze po vas zopakuju viac ako jedno slovo – nieco ako citanie po jednom po radoch a korekcia vyslovnosti je tu nezrealizovatelne)… Co v praxi znamena ze si VSETKO MUSIM VYMYSLIET – akoze predstavte si ze mate text o zahradke – ze v nej zije hmyz, pod korou strpomov, v trave, atd. zopar sloviciek o hmyze, ale to je vsetko. Nic viac! A materialna podpora veskera ziadna – ze nejake obrazky farebne kebyze mozem na kartickach ukazovat a pytat sa “What is this?” a pod. Nic! Cize kebyze to chcem fakt robit dobre, tak stravim dva krat viac casu na vymyslani a kupovani kadejakych srandiciek. Ale neoplati sa – minule som im polepila karticky farebne na chrbat bez toho aby vedeli aka su farba a chcela som aby sme sa tak hrali a precvicovali “TO BE” – mali sa pytat “What color am I? Am I red? Am I blue?” atd. – no proste super hra pre deti – ale tou svojou neposlusnostou si nedokazu uzit ani taketo hry – nepocuvaju co vlastne robime, sacaju sa, alebo sa pozru co su a je to v cudu. A nemusim vraviet aka je to s prepacenim jebacka – povystrihovat farebne papieriky do stvorcekov pre celu triedu, nachystat pasku aby ste im to vedeli sikovne prilepit a pod. TO UZ JE NAOZAJ VSETKO – len som to chcela detailnejsie priblizit… Ach jaj – je to boj!  Nepaci sa mi to – asi som rozmaznana, ale zda sa mi t prilis tazke a nemam motivaciu to “tazke” prekonavat – coz dokazem velmi dlho a odolne pokial tu motivaciu mam. Ale nemam… Len prezivam a beriem robotu ako zdroj prostriedkov na zivot a pripadne na nejake neskorsie cestovanie…