Tak. Do Manizalesu sme nakoniec vyrazali o den neskor ako sme planovali - lebo reku ostanem o den dlhsie v Bogote a pojdeme na Monserrate, ale lialo ako z krhly, a tak sme vyrazali o desiatej vecer z autobusovej stanice, kde bol taky natresk aky som este nezazila.
V spravach hovorili ze pocas Semana Santa - cize Velkej Noci - az 2 miliony ludi opusti Bogotu. No proste ako na trhu!
Cesta nam mala trvat 8 hodin, ale pretiahla sa na 12 hod(!) kedze sme v noci zastali na X hodin na ceste lebo sa zosunula poda a zablokovala cestu. Tu je to vraj caste. Len v buse uplna tma, ziadne svetielka ako u nas - ludia sa normalne ulozili na spanok, a cakali sme...
Rano ked sme dorazili, sme si vzali taxik k holcine menom Carime, ktoru sme poznali iba z AIESEC konferencie. U nej nas uz cakali Chamo (citaj Čamo) odtialto ale povod z Venezuely a Edgar - trainee z Mexika, s ktorymi sme mali v plane cestovat. Nik z nas ju predtym nepoznal, ale prichylili nas vsetkych 4 na cele dva dni, dali nam ranajky (prazenicka s arepkou - mnam mnam, plus agua panela na pitie - taky horuci sladky napoj - ako caj ale z cukrovej trstiny), potom sme chvilu kvasili, osprchovali sme sa a hned na to nam dali aj obed (kuriatko, ryza, zemiaciky, salatik - ako u nas :-)).
Donutilo ma to premyslat, ci by sme aj my prichylili random cestovatelov - kamosov co ich pozname len kratko a takto kralovsky sa o nich postarali. Hovori sa o nas, ze sme pohostinny narod, ale zeby az tak? hm...
Potom nas tato nalozil do dzipu (boze, fakt som sa tam citila ako doma - vyhlad na Manizales z kopca vyzeral ako zo Sachticiek na Nemce a Sasovu, plus zeleny dzip ako ma ocko Ladu Nivu - aaaa, normalne som kus domova pocitila). No a vyrazili sme na kavu (Juan Valdez, ako inac ;-)) do takeho miestneho rezortu, kde bolo nadherne a furt sme sa tam fotili, vystrajali sme a tak. Ved pozerajte:
Vsimnite tu duhu tuna:
Aj takyto "pristresok" bol v parciku:
S Mishu:
...sme zistili ze mame vela spolocneho - napr. styl spania:
Lamicky v parciku:
Takto krasne tam vsade bolo:
Manizales je inac postaveny v kopcoch, maju tu brutalne strminy - ja by som to tu neodsoferovala bo by som sa v kopci nepohla (haha, citas, oci? ;-)).
Tie hory okolo, to bolo nieco nadherne, neskutocne, impozantne a neviem ake superlativy by som tomu este dala...
Ale vecer sme sli na promenadku, jedli sme zmrzku, ovocie, a co ja viem co - fakt ako na dovolenke (ved sme aj boli na dovolenke ;-P).
Zapad slnka:
S Edgarom (Mexican co je az moc "pritulny" - Jano, mal by si dojst a ruky mu dolamat! ;-)):
Potom sme si sli radsej skoro lahnut lebo rano sa vstavalo o piatej kedy sa zacinala nasa cesta na Nevado del Ruiz - aktivnu sopku vysoku vyse 5000 m.n.m.
V spravach hovorili ze pocas Semana Santa - cize Velkej Noci - az 2 miliony ludi opusti Bogotu. No proste ako na trhu!
Cesta nam mala trvat 8 hodin, ale pretiahla sa na 12 hod(!) kedze sme v noci zastali na X hodin na ceste lebo sa zosunula poda a zablokovala cestu. Tu je to vraj caste. Len v buse uplna tma, ziadne svetielka ako u nas - ludia sa normalne ulozili na spanok, a cakali sme...
Rano ked sme dorazili, sme si vzali taxik k holcine menom Carime, ktoru sme poznali iba z AIESEC konferencie. U nej nas uz cakali Chamo (citaj Čamo) odtialto ale povod z Venezuely a Edgar - trainee z Mexika, s ktorymi sme mali v plane cestovat. Nik z nas ju predtym nepoznal, ale prichylili nas vsetkych 4 na cele dva dni, dali nam ranajky (prazenicka s arepkou - mnam mnam, plus agua panela na pitie - taky horuci sladky napoj - ako caj ale z cukrovej trstiny), potom sme chvilu kvasili, osprchovali sme sa a hned na to nam dali aj obed (kuriatko, ryza, zemiaciky, salatik - ako u nas :-)).
Donutilo ma to premyslat, ci by sme aj my prichylili random cestovatelov - kamosov co ich pozname len kratko a takto kralovsky sa o nich postarali. Hovori sa o nas, ze sme pohostinny narod, ale zeby az tak? hm...
Potom nas tato nalozil do dzipu (boze, fakt som sa tam citila ako doma - vyhlad na Manizales z kopca vyzeral ako zo Sachticiek na Nemce a Sasovu, plus zeleny dzip ako ma ocko Ladu Nivu - aaaa, normalne som kus domova pocitila). No a vyrazili sme na kavu (Juan Valdez, ako inac ;-)) do takeho miestneho rezortu, kde bolo nadherne a furt sme sa tam fotili, vystrajali sme a tak. Ved pozerajte:
Vsimnite tu duhu tuna:
Aj takyto "pristresok" bol v parciku:
S Mishu:
...sme zistili ze mame vela spolocneho - napr. styl spania:
Lamicky v parciku:
Takto krasne tam vsade bolo:
Manizales je inac postaveny v kopcoch, maju tu brutalne strminy - ja by som to tu neodsoferovala bo by som sa v kopci nepohla (haha, citas, oci? ;-)).
Tie hory okolo, to bolo nieco nadherne, neskutocne, impozantne a neviem ake superlativy by som tomu este dala...
Ale vecer sme sli na promenadku, jedli sme zmrzku, ovocie, a co ja viem co - fakt ako na dovolenke (ved sme aj boli na dovolenke ;-P).
Zapad slnka:
S Edgarom (Mexican co je az moc "pritulny" - Jano, mal by si dojst a ruky mu dolamat! ;-)):
Potom sme si sli radsej skoro lahnut lebo rano sa vstavalo o piatej kedy sa zacinala nasa cesta na Nevado del Ruiz - aktivnu sopku vysoku vyse 5000 m.n.m.
No comments:
Post a Comment