Pri tomto vylete som sa utvrdila ze Juzna Amerika je uplne naj naj naj krajina pre cestovatelov ktori miluju nadhernu prirodu a hory. Uz mam oci vybite od zelene... :-D
Rano sa vstavalo pekne-krasne o piatej lebo cesta na sopecku trva dlho. Nevado del Ruiz je aktivna sopka, vysoka vyse 5000 m.n.m. Rano bola stretavka pri cestovnej kancelarii, cez ktoru sme to vsetko zariadovali, kde sme s Edgarom zistili ze sme si zabudli plavky u Carime v dome (po vystupe sa ide do termalnych pramenov), a tak sme prispeli na taxikarov rodinny zivot dalsou ciastkou ked sme sa po ne svihom makali vratit...
Tuna dam akoze fakticku odbocku a poziciam si textik z petovho retovho blogu, aby som uspokojila aj ludi ako je Shisha: ;-)
Chalanom sa podarilo nemozne (a doteraz neviem ako) a to dostat nas tam za 85 000 pesos (normalne to vsetkych cudzincov vyjde vyse 100 000 pesos a nepoznam jedineho ktoremu by sa podarilo platit menej). Skusali sme vsetko mozne - falosne kolumbijske preukazy totoznosti, estudiantes, estudiantes (ISIC tu ale nemam ;-)) a neviem co z toho nakoniec zafungovalo, lebo sme sli pod vlastnym menom, a studentsky preukaz som veru nikomu neukazovala... ;-)
Potom uz len nasledovalo niekolko hodin hrkotavej cesty kde sme striedavo padali jeden cez druheho - ale teraz bez prehanania!
Ak to chcete vidiet, tak video tu:
Bolo inak strasne zaujimave sledovat ako sa menila vegetacia (na co som uz bola pripravena z blogu Peta Reta) - zo zelenej kopcovitej nadhery, cez vlhke machy az po ruzove rozpukane skaly, konciac "mesacnou" popolovitou krajinou... Sledujte na fotkach:
Strasne nam bolo cely cas treba curat - asi mechur inak funguje pod nizkym tlakom vzduchu - viem ja, nie som fyzik. :-D Sprievodca nam stale odporucal vela hydratovat, jest ovocie a sladke veci, ale nie vela aby nas to nepolozilo hore.
Stejne nechapem, kedze ked sme vysli na prvu zastavku okolo 3000 metrov, tak nam dali ranajky - arepu s prazenicou, coz nepovazujem za lahke jedlo. :-D
Uz nam zacinala byt riadna kosa a bola som megastastna ze som si bola pozicala vetrovku od nasej US trejnicky Teresy. Akoze, pod nulu to neslo, ale taka ta zahmlena zima, co sa vam derie pod kozu, nie je nic prijemne...
Ja som sa zabudla zmienit este o fakte, ze od rana som citila dost silne krce v bruchu a vedela som ze to nie je len tak. Fasa! Dostala som kramy a este k tomu aj nieco ako koliku, ktora mohla kedykolvek skoncit hnackou! (za to prve som bola rada lebo uz 2 mesiace nic, tak ma strach obchadzal - dokelu, a toto tu vraj cita Janova mama - sakra! :-D no a za to druhe uz menej. Bo vyliezt si 5000-ku s hentakymi problemami robi uz tak tazku ulohu este tazsou!!!)
Btw. Ano, sharujem tu aj taketo detaily a je mi to jedno - je to moj blog, tak mozte preskocit komu sa nepaci, resp. nikdy to predo mnou nemusite spominat! ;-)
Uz ked sme vo vyske 4800 m vystupili z autobusu, tak bolo citit, ze vzduch je redsi, vsetko sa dalo, len akonahle clovek vydal trosku namahy, tak to bolo tazke... (Muciak, obdivujem ze leziete tie 6000-ve hory lebo si to vazne neviem predstavit s lyzami na chrbte a potom ich este aj zlyzovat - uf!!! RESPECT!)
Pomaly sme postupovali k vlajke - 10 krokov, prestavka, Mishu a Edgarovi to slo rychlejsie, ja s Chamom (= on fajciar, ja padavka) sme zvolili pomalsie tempo. Kaslala som na vsetko! Pre mna bolo dolezite vyjst tam, dokazat to a nedostat vyskovu chorobu zvanu "soroche" (citaj soroče) ako podaktore odpadnuvsie osoby zenskeho pohlavia okolo.
Niekomu trestalo v hlave, krutila sa, nemozte dychat, dakomu sa chce aj vracat, ja som po prekonani 5000 citila hucanie v usiach - ako ked si idete zabehat ale prezeniete to a citite v usiach ako vam bije srdce. Tak som sa rozhodla neprepinat a dalej nez za vlaju neist. Decka sli az k hranici snehu, ale mne sa dako "nechcelo" :-D Chamo videl sneh prvy krat, ja ho mam doma dost, tak co sa budem zbytocne namahat. Radsej si to uzijem... ;-)
Pohlad z vrchu na zakladny tabor:
Naspat nas cakala rovnaka natriasacka, az na to ze sme boli BRUTALNE ale BRUTALNE unaveni - stale sme zivali - to je tym nedostatkom kyslika, dokonca sme dokazali spat aj ked nam otrieskalo hlavu aj vsetko ostatne pocas tej cesty!
Cely cas som myslela na nasich - ako by sa im pacili tie hory (tam nizsie asi viac ako tu hore) a proste vsetko - ze skoda ze toto tu nemozte zazit vsetci! Mami, oci, Juznu Ameriku musite este navstivit aj inac nez na plazi - Andy su proste uuuzasneee!!! :-*
Dole sme sa najedli a sup ho do termalnych kupelov. To bola paradicka - sirnata voda (ocernel mi prsten na nohe - oco, prvy krat po 6 rokoch som si ho dala dole, to si rad, co? :-P no musim daco najst cim to vycistim - mate dake tipy? :-S)
Fotky nemam - fotil Edgar, tak ked budu, tak ich sem supnem. Ale strasne sme si uzili horucu vodu, naspat sme prisli o nejakej desiatej vecer a odpadli sme do postele s tym, ze rano vstavame na 5 hodinovu cestu do Medellinu. (5 hodin tu znamena strasne malicka vzdialenost :-D)
Rano sa vstavalo pekne-krasne o piatej lebo cesta na sopecku trva dlho. Nevado del Ruiz je aktivna sopka, vysoka vyse 5000 m.n.m. Rano bola stretavka pri cestovnej kancelarii, cez ktoru sme to vsetko zariadovali, kde sme s Edgarom zistili ze sme si zabudli plavky u Carime v dome (po vystupe sa ide do termalnych pramenov), a tak sme prispeli na taxikarov rodinny zivot dalsou ciastkou ked sme sa po ne svihom makali vratit...
Tuna dam akoze fakticku odbocku a poziciam si textik z petovho retovho blogu, aby som uspokojila aj ludi ako je Shisha: ;-)
"Pred 20 rokmi bol Nevado del Ruiz skutočne „nevado“ (t.j. zasnežený), s ľadovcom a trvalým snehom siahajúcim až po pásma vegetácie. V roku 1985 však zvýšená aktivita vulkánu spôsobila roztopenie veľkej časti snehovej pokrývky, tá zasa takmer 500 km/h rýchlosťou sa rútiacu bahennú lavínu a napriek včasným, ale statočne odignorovaným varovaniam aj totálnu deštrukciu na úpätí sopky ležiaceho mesta Armero, ktorá si vyžiadala okolo 21.000 obetí (z celkovo 28.000 obyvateľov) a po erupcii sopky Pelée bola druhou najničivejšou vulkanickou katastrofou 20. storočia. Dielo skazy dokonalo globálne (alebo aspoň lokálne) otepľovanie, ktoré hornú hranicu snehu a ľadovca zdvihlo až blízko k 5.200 metrom, t.j. cca. 150 m od vrcholu hory."
Chalanom sa podarilo nemozne (a doteraz neviem ako) a to dostat nas tam za 85 000 pesos (normalne to vsetkych cudzincov vyjde vyse 100 000 pesos a nepoznam jedineho ktoremu by sa podarilo platit menej). Skusali sme vsetko mozne - falosne kolumbijske preukazy totoznosti, estudiantes, estudiantes (ISIC tu ale nemam ;-)) a neviem co z toho nakoniec zafungovalo, lebo sme sli pod vlastnym menom, a studentsky preukaz som veru nikomu neukazovala... ;-)
Potom uz len nasledovalo niekolko hodin hrkotavej cesty kde sme striedavo padali jeden cez druheho - ale teraz bez prehanania!
Ak to chcete vidiet, tak video tu:
Bolo inak strasne zaujimave sledovat ako sa menila vegetacia (na co som uz bola pripravena z blogu Peta Reta) - zo zelenej kopcovitej nadhery, cez vlhke machy az po ruzove rozpukane skaly, konciac "mesacnou" popolovitou krajinou... Sledujte na fotkach:
Strasne nam bolo cely cas treba curat - asi mechur inak funguje pod nizkym tlakom vzduchu - viem ja, nie som fyzik. :-D Sprievodca nam stale odporucal vela hydratovat, jest ovocie a sladke veci, ale nie vela aby nas to nepolozilo hore.
Stejne nechapem, kedze ked sme vysli na prvu zastavku okolo 3000 metrov, tak nam dali ranajky - arepu s prazenicou, coz nepovazujem za lahke jedlo. :-D
Uz nam zacinala byt riadna kosa a bola som megastastna ze som si bola pozicala vetrovku od nasej US trejnicky Teresy. Akoze, pod nulu to neslo, ale taka ta zahmlena zima, co sa vam derie pod kozu, nie je nic prijemne...
Ja som sa zabudla zmienit este o fakte, ze od rana som citila dost silne krce v bruchu a vedela som ze to nie je len tak. Fasa! Dostala som kramy a este k tomu aj nieco ako koliku, ktora mohla kedykolvek skoncit hnackou! (za to prve som bola rada lebo uz 2 mesiace nic, tak ma strach obchadzal - dokelu, a toto tu vraj cita Janova mama - sakra! :-D no a za to druhe uz menej. Bo vyliezt si 5000-ku s hentakymi problemami robi uz tak tazku ulohu este tazsou!!!)
Btw. Ano, sharujem tu aj taketo detaily a je mi to jedno - je to moj blog, tak mozte preskocit komu sa nepaci, resp. nikdy to predo mnou nemusite spominat! ;-)
Uz ked sme vo vyske 4800 m vystupili z autobusu, tak bolo citit, ze vzduch je redsi, vsetko sa dalo, len akonahle clovek vydal trosku namahy, tak to bolo tazke... (Muciak, obdivujem ze leziete tie 6000-ve hory lebo si to vazne neviem predstavit s lyzami na chrbte a potom ich este aj zlyzovat - uf!!! RESPECT!)
Pomaly sme postupovali k vlajke - 10 krokov, prestavka, Mishu a Edgarovi to slo rychlejsie, ja s Chamom (= on fajciar, ja padavka) sme zvolili pomalsie tempo. Kaslala som na vsetko! Pre mna bolo dolezite vyjst tam, dokazat to a nedostat vyskovu chorobu zvanu "soroche" (citaj soroče) ako podaktore odpadnuvsie osoby zenskeho pohlavia okolo.
Niekomu trestalo v hlave, krutila sa, nemozte dychat, dakomu sa chce aj vracat, ja som po prekonani 5000 citila hucanie v usiach - ako ked si idete zabehat ale prezeniete to a citite v usiach ako vam bije srdce. Tak som sa rozhodla neprepinat a dalej nez za vlaju neist. Decka sli az k hranici snehu, ale mne sa dako "nechcelo" :-D Chamo videl sneh prvy krat, ja ho mam doma dost, tak co sa budem zbytocne namahat. Radsej si to uzijem... ;-)
Pohlad z vrchu na zakladny tabor:
Naspat nas cakala rovnaka natriasacka, az na to ze sme boli BRUTALNE ale BRUTALNE unaveni - stale sme zivali - to je tym nedostatkom kyslika, dokonca sme dokazali spat aj ked nam otrieskalo hlavu aj vsetko ostatne pocas tej cesty!
Cely cas som myslela na nasich - ako by sa im pacili tie hory (tam nizsie asi viac ako tu hore) a proste vsetko - ze skoda ze toto tu nemozte zazit vsetci! Mami, oci, Juznu Ameriku musite este navstivit aj inac nez na plazi - Andy su proste uuuzasneee!!! :-*
Dole sme sa najedli a sup ho do termalnych kupelov. To bola paradicka - sirnata voda (ocernel mi prsten na nohe - oco, prvy krat po 6 rokoch som si ho dala dole, to si rad, co? :-P no musim daco najst cim to vycistim - mate dake tipy? :-S)
Fotky nemam - fotil Edgar, tak ked budu, tak ich sem supnem. Ale strasne sme si uzili horucu vodu, naspat sme prisli o nejakej desiatej vecer a odpadli sme do postele s tym, ze rano vstavame na 5 hodinovu cestu do Medellinu. (5 hodin tu znamena strasne malicka vzdialenost :-D)
No comments:
Post a Comment