O tom ako ma dnes moj sef ponizil aneb Moj Don-Quijotovsky boj

Caute. Tak tomuto neuverite!

V piatok mam normalne len 4 hodiny a ucim do 12-tej a uz som vam vravela ze mi riaditelka nedala povolenie odist pred tretou...
No kedze decka praktizuju na Interclases (cely den tancuju), tak som ucila len 2 hodiny a mala som suplovat od druhej do tretej najhorsiu triedu.
Bola asi jedna hodina, ked som sla odovzdat Javierovi - mojmu najblizsiemu nadriadenemu (sef "oddelenia jazykov" alebo ako by som to). Plany mame robit do specialnych skolskych templatov (sablon), ale ja som si svoje doteraz robila do svojho zosita, lebo mi to tak viac vyhovuje. Javier mi den predtym na meetingu povedal ze moze byt pre tento krat, ale od buduceho tyzdna mam zacat pisat do skolskych linajkovych papierov. OK. Whatever.

Tak som mu teda v piatok o jednej sla ukazat moje plany - povedal ze je to v pohode, len nadpisy mam pisat inac, lebo maju take pravidla (dalsie z nezmyselnych) ze ked deti osamote vyplnaju cvicenia, musim do planu napisat: Self-structure, ked pracuju v skupinkach, tak Co-structure a pod. OK. Whatever.

Ked som sa ho spytala ze preco to tak mam robit - ze ci plany nie su predsa pre mna, povedal ze to sa musi zakladat do skolskych spisov a proste to tak musi byt. Len som sa ironicky zasmiala. Jedny z fraz ktore som sa tu naucila najrychlejsie su: "No se puede!" (nesmie sa) a "Debe ser!" (musi byt) za ktorymi nenasleduje ziadny padny a logicky argument.

A tak mi teda odsuhlasil ze to mozem mat na buduci tyzden takto, ked sa pri nas zastavila akademicka koordinatorka Esperanza a povedala mi ze moje suplovanie sa rusi. Nuz dobre - cize hodiny nemam, plany hotove, je jedna hodina - mozem ist domov? To som sa aj opytala, ona mykla plecami ze mam robit plany, a ja ze to uz maaam - ze som to prave ukazala Javierovi, na co mi on povedal toto (citujem): "Why don't you use this time to rewrite those plans into the school templates?" (Mozes tento cas vyuzit na prepisanie planov do tych druhych papierov).
Vyplestila som nanho oci reku TO NEMYSLIS VAZNE???!!! Aj som sa ho to opytala - ze: Javier, to myslis vazne ze chces aby som sedem A-4-iek prepisala z jedneho papiera na iny? Len to rucne prepisat???!!! On mi na to len povedal: YES!

To aky pocit ma zaplavil, ani neviem popisat, ale sposobilo to ze som bola speechless - bez slova, bez reakcie, nezmohla som sa na viac nez na prazdny vyraz v tvari a takto som odkracala do svojej triedy, kde som sa vzapati na 15 minut horko rozplakala.
Citila som hnev zmiesany s lutostou, pocitom nepravosti, nechapala som, zufalstvo, nenavist, rezignaciu - vsetko do hromady - az som zistila ze prevlada PONIZENIE!
Vzdy ked sa zmierim s jednou vecou ako to tam funguje (okej, sedim 2 hodiny na meetingu kde nie su ziadne info pre mna a pod.), a myslim si ze horsie uz nemoze byt, pride nieco taketo! Obcas normalne uvazujem, ze na co ma chce zivot pripravit - co take strasne ma caka, ze sa potrebujem takto obrnit, okresat, otrieskat - spadnut na zem, a zase sa zdvihnut a ist... neviem...

Kazdopadne, najprv som myslela ze sa vratim a poviem mu ze v ziadnom pripade take nieco urobim a ze viem ze mi to dal len preto aby som nemohla ist domov (to je co za dovod, povedzte mi! Jak Popoluska sa citim, vole!) a ze come on, ze tu teda ostanem ale ze to nemoze po mne chciet. To by asi urobil kazdy normalny dospely clovek, ja viem.
Ale bola som taka nazurena a vzdorovita, ze som sa rozhodla brutalne rychlo to prepisat a just mu to tam doniest a reku chcem vidiet co mi teraz povies. O 2:15 som mu to slahla na stol bez slova (mal vyucovanie) a sla som do kancelarie riaditelky, ktorej som povedala ze mam vsetko hotove, nemam hodiny, mozem ist domov prosim??? Myslim ze odpoved vas neprekvapi: Bezargumentove NIE! No se puede. Pytam sa preco a nedostavam odpoved. (alebo jej nerozumiem - ci uz spanielcine alebo aj ked rozumiem spanielsky, ona iba hatla a nedava mi to zmysel. Pretoze hovori ze je to proste tak.) Tak sa pytam co mozem robit...
Az sa bojim ze mi just navalaju nejaku robotu na piatok - stavim sa o co chcete!

Asi by som mala drzat hubu a krok, doniest si tam spanielcinu ci laptop a kukat film alebo co, ale ide mi o PRINCIP! Totalne to znasilnuje moje hodnoty. :'(

Jano mi vecer dobre povedal (neznasam ked si taky mudry! :-P) ze som si to vybrala. Vybrala som si to vydrzat, lebo mi to furt za to stoji! Stoji mi to za tie 3 tyzdne zaplatenych prazdnin. A ma pravdu. Ale vravi ze tym padom by som to mala akceptovat ze je to takto a mysliet na to, co za to dostanem.
Na co ja vravim toto: Ak si date vrtat do kolena za co vam daju 10 000, viete ze idete podtupit torturu. Ale znamena to ze pri tom nebudete kricat od bolesti? Hovno, budete vrieskat a nadavat, ale vydrzite a vyzdvihnete si svojich 10 tacov. Ale mozno sa mylim.
Viem ako co by som "mala" robit - proste tam byt, ucit sa v tom case spanielcinu, alebo robit hocico svoje a pekne si pockat do tretej. To by bolo asi spravne. A aj lepsie pre mna. Viem to, ale aj tak sa mi chce miesto toho bojovat proti veternym mlynom zbranami ktore nemam. A aspon nepriamo im davat najavo ze to je nieco hrozne co robia.
A nie som sama - dnes odisiel dalsi kolega a Sandra - moja dalsia kamoska zo skolky, mi povedala, ze mala na hrane. Ze deti z jednej triedy rozbili nieco, a dali to zaplatit im - ucitelkam - vsetkym. Ze to je ich chyba ze ich nevedia naucit nenicit veci. Drsne!
Normalne toto tu pisem aby som zachytala vsetky tieto pripady a ked (ak) budem odchadzat, tak im toto tu vsetko dam ako feedback. Toto jedine pre nich mozem urobit... Je to smutne ako sa chovaju k svojim zamestnancom a potom sa divia ze im vsetci odchadzaju. Bud to nevidia, alebo vazne neviem...